Už nás nič nezastaví_ferry to Ibiza

Trajekt na Ibizu je pohodlnejší ako lietadlo a hlavne sú tu lepšie možnosti pohybu. Trochu ma mrzí, že sa nedá ísť niekde na palubu a do mora čumím len s nosom prilepeným na okno, ale zase až tak mi to nevadí, veď mám leto stráviť prácou na lodi. Pozerám si fotky v Luciinom foťáku. Sagrada Familia je neskutočne nádherná stavba geniálneho architekta. Nedožil sa síce jej dostavania, ale vyzerá to tak, že toho sa nedožijeme ani my. V podstate lešenie ako keby bolo jedným z prvkov architektúry. Zato moje krivé biele nohy pôsobia na fotke nepatrične ako hovno na naškrobenom svetlom obruse, len v opačnom garde. Musím vyzerať naozaj úžasne hlavne medzi tmavými Španielmi. Nerád sa fotím, pretože som maximálne nefotogenický (nahováram si, že v reále to také zlé nie je, aby som neprepadal komplexom), ale aspoň nejakú spomienku chcem mať a tak odolám pokušeniu stlačiť „erase“. Každopádne, Barcelona ma očarila a určite sa tam chcem ešte niekedy vrátiť a užiť si ju viac.

Okrem iného za tých zhruba 24 hodín som diametrálne zmenil názor na Španielov. Asi z dôvodu geografickej polohy som ich automaticky zaraďoval do rovnakej skupiny ako Talianov, aj keď som doteraz v podstate žiadneho poriadne nestretol.

Ľudia vždy zovšeobecňujú, ale moje neskoršie skúsenosti s príslušníkmi rôznych národov ma k tomu zvádzali takisto. Skutočne musí existovať niečo také, ako národná charakteristika. Typické črty sa vynárajú hlavne vtedy, keď sa pohybuje celá skupina z nejakej krajiny pokope a je zasadená do iného prostredia. Na pozorovanie tohto fenoménu som mal neskôr dosť veľa príležitostí...

Lucia sa vrátila na svoje miesto. Skúšala nadviazať spojenie s Kris a Goranom, ktorí už boli dva týždne na ostrove. Lenže na šírom mori, hoci veľmi frekventovanom, pokrytie mobilnou sieťou stojí za prd. Celé toto snaženie vyprovokovala hlavne sms-ka, ktorá nám prišla tesne pred vyplávaním: „Caute..nemozeme vas prist cakat do Ibiza Town..Bradymu aj Lin total jebe..zoberte bus do San Antoni a vystupte na konecnej..prideme pre vas K&G“

Vôbec nám nevadilo, že pre nás neprídu až do prístavu, aj tak by sme museli ísť autobusom. Viac nás zajala tá zmienka o Bradym a Linde. Nebola totiž prvá nesúca sa v podobnom duchu.

„Kokšo, čo sa tam deje?“ zadelila Lú rečnícku otázku, ktorá musela zostať zatiaľ nezodpovedaná. „Prečo nám nepovedia na rovinu, ak je nejaký problém,“ pokračuje v hlasnom uvažovaní.

„Podľa mňa sa nič extra nedeje, asi iba musia makať ako šróby, čo je vlastne len dobre,“ snažím sa ju ukľudniť a seba vlastne takisto. Mám však divný pocit. Kristínu poznám veľmi dobre a som si istý, že na priveľa práce by sa bezdôvodne nesťažovala. Ktovie čo je za tým? Je však zbytočné sa tým zaoberať teraz, keď nevieme nič bližšie. Iba by sme sa haluzili.

Idem radšej zobrať pivo k baru a prepočítavam z eur na koruny ako správny slovenský turista. Nad jedlom ani neuvažujem hoci som hladný ako somálsky pes, pretože je to tu predražené aj na španielske pomery. Okrem toho máme plno proviantu v batožine, lenže tá je zahádzaná ďalšou päťdesiatkou kufrov niekde v útrobách trajektu, čo sme si pred nalodením neuvedomili. Mimo to sa nedá nikde fajčiť, čo by aspoň oklamalo žalúdok stiahnutím ciev a teda menšou chuťou „pracovať“. Aj tak hodlám prestať fajčiť a spolieham sa na neznesiteľné teplo, v ktorom nebudem mať chuť vysušovať sa ešte cigami. Nó, všeličo som si ja myslel.

Po asi piatich hodinách plavby sme už slušne otrávení. Striedavo hráme karty, sledujeme nejakú disneyovku v španielčine na monitore pred nami alebo sa len tak prechádzame po lodi. Z otupenosti nás vytrhol až rozruch, ktorý spôsobili delfíny plávajúci popri nás. Vôbec som netušil, že sa nachádzajú aj v Stredozemnom mori. V podstate je to taká blbinka, ale dokáže to človeku spraviť hrozne príjemne na duši. Ich hravosť a sloboda sú tak nákazlivé, že razom ožila celá posádka trajektu až na zopár ožratých anglánov, ktorí to zrejme považovali skôr za ekvivalent bielych myší videných v alkoholovom delíriu a radšej s vypätím všetkých síl behali skultúrniť toalety. Po ich nájazdoch sa zázračne ostatným cestujúcim stabilizovali biologické pochody a pokiaľ nehrozilo akútne prasknutie močového mechúra radšej toalety nenavštevovali.

Po siedmych hodinách sme konečne uvideli brehy vysneného ostrova. Trvalo však ešte ďalšiu hodinu, kým sme ho celý neoboplávali a nepristáli v hlavnom meste Ibiza Town. Hlavná časť nášho letného dobrodružstva sa začína.

.....