Gergaz retrospection I.

V časopise Žurnál (13/2008) som si prečítal článok o malých hudobných kluboch nachádzajúcich sa nielen vo veľkých mestách. Na základe tohto článku som začal trochu spomínať. Tí, ktorí ma poznajú osobne asi vedia veľmi dobre na čo. Dlhú dobu mi doslova liezli na nervy otázky týkajúce sa skončenia prevádzky klubu Gergaz. Jednoducho, ak sa ťa stále niekto pýta na tie isté veci a ty vieš, že aj tak to nedokážeš dostatočne vysvetliť v krátkom rozsahu odpovede na viac menej pro forma otázku a okrem toho som bol zo všetkého natoľko psychicky vyčerpaný, že som proste nezvládal dookola opakovať veci, ktoré ma rozleptávali zvnútra. Teraz už s tým nemám problém a v podstate mi blog umožňuje rozpísať sa, ako len chcem. Takže, ak niekoho zaujíma môj čisto subjektívny pohľad nielen na samotné fungovanie klubu, nech sa páči, čítaj. Z dovolením začnem svojimi hudobnými koreňmi, keď už som sa dal na to spomínanie.

Všetko sa to začalo veľmi veľmi dávno. Už ako u čerstvého teenagera sa u mňa prejavovali prapodivné sklony, čo sa hudobného vkusu týka. Keď sa všetci delili ešte za komančov na „metlákov“ a „depešákov“ ja som počúval Pet Shop Boys. Nebudem tvrdiť, že som bol neviem ako progresívny, ale už vtedy sa u mňa prejavovala inklinácia k elektronike. Neskôr som žral všetko možné od 2 Unlimited cez The Prodigy až k The Orb. Je pre mňa príznačné, že napríklad prvú spomínanú umelú dvojicu z Holandska som mal naozaj rád, ale to bolo ešte v dobe, keď ich v našich končinách takmer nikto nepoznal a ak hej, tak boli považovaní za neviem aké tvrdé techno. Teraz to pôsobí až smiešne, ale celkom dobre si na tie časy pamätám.

Potom prišlo na určitú dobu z môjho pohľadu najextrémnejšie obdobie. Elektronický ekvivalent death metalu – Gabber. Doteraz si spomínam na „kapely“ typu Euromasters s ich skutočne výbornými trackmi ako „Amsterdam, war lech det dan?“ (určite som to napísal zle, ak teda niekto vie po holandsky kľudne ma opravte; btw, malo by to znamenať niečo ako Amsterdam, kde to vyje..né mesto je?). Lenže to najlepšie z tohto štýlu sa pre mňa dosť rýchlo vyčerpalo a nezvyknem zostávať pri niečom len zo zotrvačnosti. Vyhľadával som nové hudobné smery, nápady a spojenia a mojim snom sa stal DJ-ing. Lenže čo môže chlapčisko z dediny na Slovensku, keď ani v Bratislave v tej dobe prakticky neexistovali stabilné klubové priestory. Napriek nereálnym možnostiam som si kúpil prvé gramce BST – kópiu legendárnych Technicsov. Neustále brúsenie platní doma v izbe, neskôr v suteréne kulturáku, kde sme si vyžobrali od obce priestor na „klub mládeže“ a sám som bez diskusie s ostatnými (aspoň pokiaľ si pamätám) prišiel s duchaplným a trochu recesistickým názvom Mattelko dance club. Ako ma práve toto napadlo si už fakt nepamätám, ale ten dance club bol pre mňa najpodstatnejší. Dokonca sme sa pokúsili dvakrát zorganizovať oficiálnu party v kulturáku. No na to keď si spomeniem, hehe:-). Samozrejme to dopadlo biedne, ale aspoň som pochopil zopár vecí o organizácii, ozvučení priestoru a ochote ľudí platiť za niečo iné, ako je momentálny štandard. Našťastie DJ bol veľmi lacný:). V neposlednom rade som získal hrubý obraz o prístupe oficiálnych miest k alternatívnemu snaženiu.

Už v tej dobe som začínal mať dosť vážne problémy so sluchom, ktoré vyvrcholili na mojej prvej akcii v Bratislave. Dostal som konečne možnosť si zahrať vo „veľkom“ meste a dopadlo to tak, že som pre prašťanie v uchu nebol absolútne schopný mixovať. Neviete si ani predstaviť moje zúfalstvo. Konečne som dostal príležitosť v niečom, čo ma neskutočne bavilo a teraz toto. Ale myslím, že som sa napokon rozhodol najlepšie, ako som mohol – skončil som z hraním. Predsa len som netúžil ohluchnúť niečo po dvadsiatke, hlavne keď mám na túto indispozíciu genetické predpoklady. Sralo ma to hrozne a určite som sa aj poriadne ľutoval, ale život ide ďalej. Na clubbing som nezanevrel, práve naopak. Zdá sa mi, že práve vtedy som si to začínal naozaj poriadne užívať.