pražský víkend

Cítim niečo ako morálnu povinnosť napísať pár viet o krátkom výlete do Prahy, z ktorej som sa včera vrátil. Víkendová bleskovka, aké boli pred pár rokmi dosť časté, ale s pribúdajúcimi zárezmi odrátavajúcimi počet mojich zím na tomto svete sú stále raritnejšie. Dôvodov, prečo to tak je by sa našlo hneď niekoľko, ale načo sa tým zaoberať?
Rozptýlenie do života môže priniesť hocijaká drobnosť, ale už som dosť starý na to aby som vedel, že tie, ktoré prežijem s priateľmi sú tie najcennejšie. Ach, aký som ja zrazu patetický. Kdeže je môj cynizmus, sarkazmus a irónia?
Nechce sa mi pracne rozpisovať konkrétnosti a som presvedčený, že by sa to nikomu ani nechcelo čítať. Vo všeobecnosti bolo fajn, ba až výborne. Najmä ak zoberiem do úvahy fakt, že som sa dokonca aj poriadne vytancoval, s čím som pôvodne nerátal. A vôbec, celé to bolo s nádychom kultúry, pričom do tohto pojmu zaraďujem aj kultúru stolovania. Inak povedané, žranica predstavovala nezanedbateľnú súčasť nášho tripu. Pri tejto príležitosti si dovolím odporučiť maličkú hospůdku, reštauráciu a kaviareň Sudička na Nitranskej ulici (myslím, že to je na Vinohradoch). Presne takéto podniky v takej Bratislave chýbajú. Príjemný priestor, žiadna snobáreň, usmievavá a ochotná obsluha, výborné originálne jedlá (a káva) a v neposlednom rade normálne ceny.
Kultúru v tom klasickejšom, umeleckom ponímaní zastupovala návšteva Galerie hlavního města Praha na „Staromáku“, v ktorej mal výstavu s názvom Ty nejsi Ty, Ty jsi já Josef Bolf. Ak v niekom tento názov evokuje náznak schízy asi ani nebude ďaleko od pravdy. Temné obrazy často s urbánnymi a industriálnymi motívmi, veľa portrétov, v ktorých akoby zdôrazňoval temnú stránku každého zobrazeného. Tváre pôsobili ako dobité a skrvavené. V tom bude asi aj pointa toho názvu. Autor podľa mňa zobrazil v tých tvárach skôr svoj vnútorný svet ako skutočnú podobu. Dosť ťažoba, ale umenie je prejavom najvnútornejších pocitov autora a tak trochu samoterapiou a ventiláciou. Viem o čom hovorím a ani sa nemusím považovať za umelca (akože sa považujem:-).
Okrem tejto temnoty sme ešte čekli expozíciu v 66 Galery, ktorej súčasťou je aj Botas Concept Store, čiže akísi redizajn a oživenie známej retroznačky športovej obuvi. Zároveň sa v nej nachádza expozícia originálnych obalov na cd-čka od mladých českých aj slovenských umelcov. Podrobnosti tu.
Sobotný večer a návšteva Akropolisu vo mne popravde nevzbudzovali očakávania bujarej pretancovanej noci, keďže funky a disco sú mi napriek veku značne vzdialené a druhý floor so svojim ragga a dancehallom (hoci program sľuboval breakbeat a dnb) tiež nie je celkom šálka mojej kávy. Zato Peťo, odchovanec novozámockej funky scény, si sťažovať nemohol. Mal som však neopísateľnú potrebu sa vyblázniť a tak som sa jednoducho naladil na recesistickú frekvenciu a predviedol zopár diskokreácií, čím som sa stal nekorunovaným kráľom pražského diska. Teda iba vo svojej fantázii, ale to je jedno.
Čo ma však úplne dostalo, bolo vystúpenie Francúzov (zrejme Al-Amdiez & Yukimura, ale to len typujem). Totálne našlapaný sound plný arabských motívov a skutočne perfektný MC, ktorý dával vo francúzštine aj arabčine. Že to bolo fakt dobré potvrdil aj Peťo, ktorý kvôli tomu bol ochotný opustiť „svoje“ funky.
A to je asi tak všetko, čo by som... Už snáď len poďakovanie Peťovi, že sa konečne ozval išiel so mnou na dlho plánovaný pražský trip. Aďulke, že nás prichýlila a príkladne sa o nás postarala. Katke, ktorá s nami strávila čas napriek chorobe a dávala dobré typy. Kataríne a Rakymu, ktorí síce nenašli energiu a čas sa s nami stretnúť, ale dali nám alternatívu na nocľah, ak by sme mali skončiť pod mostom. Takisto díky Martinovi, že s nadhľadom vykrýval partičku bláznivých Slovákov.
Veronike, ktorej som sa v tomto texte zámerne vyhýbal, pretože ona je nie kapitola, ale kniha sama osebe, ďakujem za nádej, silu a vôbec:-)