...

Prekrásny slnečný deň. Nárazový vietor odnáša so sebou všetky starosti, ktoré sa aj tak zdajú malicherné. Nabitý pozitívnou energiou, ktorá sa ešte pred necelými dvomi mesiacmi zdala tak nedosiahnuteľná. To mi potvrdzuje ohromnú životnú pravdu, že všetko sa odohráva v hlave. Závisí iba od uhla pohľadu a od spôsobu spracovania podnetov. Nájsť v sebe silu čeliť výzvam. Pri spätnom pohľade sa to zdá úplne jednoduché. Keď však človek tápa v tme, nie je ľahké nájsť vypínač, ktorým sa v mikrosekunde temnota zmení v žiarivé svetlo. Podarilo sa.
Vtedy, zdá sa to tak dávno, som rezignoval na hľadanie. S perverznou radosťou som sa schovával v najhlbšom tieni. Našťastie túžba po teple a svetle zostala zakódovaná niekde vo mne, síce pochovaná, hlboko, ale bola tam. A ja som nesmierne hrdý, že som ju dokázal vyhrabať. Nie na základe vonkajších podnetov alebo nejakej terapie, hoci som bol už značne náchylný vyhľadať odbornú pomoc. Áno, až tak zle som na tom bol. Nakoniec som si terapiu naordinoval sám. Začal som robiť niečo so svojim telom a začal som písať, hoci nasilu, hoci moje ťukanie do kláves postrádalo potrebnú ľahkosť. A vyhľadal som niekoho, kto bol ochotný ma vypočuť bez toho, aby pokladal za potrebné dávať mi duchaplné rady, pretože keď už som sa rozhodol popasovať s tým sám, moje ego by zo zásady akékoľvek ponaučenia odmietalo. Pomaličky, postupne som začal smerovať k tomu povestnému svetlu na konci tunela. A zrazu dostali veci nečakaný spád.
Neodmietol som stretnutie, ktoré ma mohlo už v zárodku zraziť späť. Vyvolať vo mne pocity, ktoré boli na samotnom počiatku môjho pádu. Povedal som si však, že to risknem. Že sa musím raz a navždy zbaviť starých bolestí a hádam si potvrdiť, že túto etapu mám už za sebou a môžem definitívne začať odznova. Dopadlo to však celkom inak. Mohol som si udržiavať odstup, aký som len chcel, aj tak to na mňa dopadlo s maximálnou silou.

Ona! Tá, ktorá vo mne kedysi prebudila vášeň, ktorá mení osudy a núti človeka robiť bláznovstvá. Tá, ktorá mi pomohla nájsť v sebe niečo osobité, pretože sama je tak originálna, osobitá a cieľavedomá. Tá, kvôli ktorej som bol ochotný podstúpiť trápenie a bolesť, ktorú som začal ventilovať písaním. Tá, ktorej som smeroval všetky svoje texty a dúfal, že si ich prečíta. Tá, na ktorú som sa snažil zabudnúť a keď sa mi to potom viac menej podarilo upadol som do prázdnoty bez zmyslu života. Tá, pri ktorej som začal veriť, že dokážem naozaj milovať a byť milovaný. Tá, ktorá vzápätí moju vieru rozmetala na prach a spravila z nej len neuskutočniteľnú ilúziu. Tá, ktorej som aj napriek tomu dokázal želať šťastie, hoci sám som bol nešťastný. Tá, ktorá mi po našom nedávnom stretnutí napísala krátku správu a tá vo mne rozdúchala z toho vnútorného plameňa neuhasiteľný požiar. Tá, z ktorou som si odvtedy napísal ešte veľa správ a uskutočnil neľahké rozhodnutie, že o ňu chcem a budem bojovať, hoci okolnosti sú momentálne nepriaznivé. Tá, kvôli ktorej nemá tento text koniec, pretože ten nastane až vtedy, keď sa definitívne pominieme...