Koniec predchádzajúcej časti:
Pri Adi prepnem z premýšľavého módu do pozície mladý hedonista. Po zdĺhavom prehováraní sa konečne uznesieme na tom, že ja odchádzam a ona tu pekne zostane s Karim. Ten sa tvári nanajvýš spokojne a keď cikula zahlási, že sa ešte uvidíme, pretože bude u nás spať, tak priam žiari. Ani netreba veľkú fantáziu na to, aby som si ho teraz predstavil ako obrovského hada anakunda, ktorému z žaluďovitej hlavy vyteká ejakulát v radostnom očakávaní nadpozemských rozkoší.
Podarí sa mi chytiť jednu z posledných električiek. Som poriadne zmontovaný. V týchto stavoch mi ostré neónové svetlo vypaľuje zrak a nahromadené pachy mi dvíhajú žalúdok. Pokúšam sa na to nemyslieť, ale stále sa pristihujem pri tom, že počítam zastávky, pretože sa nemôžem dočkať až vystúpim. Nakoniec to už nemôžem vydržať. Vystrelím na poslednú chvíľu z dverí o dve zastávky skôr, ako by som mal. Preskočím zábradlie a prebehnem cestu s rýchlosťou, ako keby som mal za riťou tlupu rozzúrených militantných feministiek pripravených lynčovať každého tvora samčieho pohlavia. Z posledných síl vbehnem za kríky a vystrelím zo seba alkoholovo-kyselinový gejzír. Mrkvička žiadna.
,Há, tu to máš. Vravel som ti, že tú poslednú už nemáš dávať,´ posmieva sa mi žalúdok.
,Dobre dobre. Teraz sme si hádam kvit,´ vyjednávam o prímerí. ,Teraz sa pekne spolu poprechádzame a uvidíš, ako nám bude fasa.´
,Teraz sme si hádam kvit,´ napodobňuje ma žalúdok. ,Prečo zrovna mňa museli prideliť takému hovadu. Ja už na toto proste nemám nervy. Furt nejaké experimenty a chľast. S takýmto prístupom by sa každý iný žalúdok už dávno vyhádzal,´ hysterčí orgán, ale ja už si ho nevšímam. Pešo kráčam domov, zhlboka dýcham a až na občasnú záhadnú stratu rovnováhy a rozostrené vnímanie reality sa cítim fajn.
Doma si dám vlažnú sprchu, ktorá ma definitívne preberie. Nie, že by to bol účel. Jednoducho netečie horúca voda. Chvíľu sa ešte motám po byte, niečo zjem a zaľahnem do postele, ktorá sa z neznámych dôvodov začne správať ako gumený čln na nepokojnej hladine. Pre istotu vyhodím kotvu.
Normálne zvyknem spávať nahý, ale vzhľadom na okolnosti mám dnes na sebe negližé v podobe vyťahaných a na niektorých miestach zvodne deravých trenírok. Pomaly sa prepadám do sféry nevedomia. Netuším ako dlho som spal alebo skôr driemal, keď ma prebudili uchechtané hlasy z chodby. Bez pohnutia sa pokúšam identifikovať, či to je Kari alebo Katka s frajerom. Každopádne sa nehodlám prezradiť, že nespím. Opatrne sa otvoria dvere na izbe hneď po tom, ako sa ozve škrabanie na štruktúrované sklo a začujem Katkin hlas: „Spíš?“
Chvíľu váham, či sa odhaliť. Napokon odpoviem: „Ako drevo.“
Ona to pochopí ako pozvanie a o sekundu už mi sedí na posteli. Zodvihnem teda hlavu spočívajúcu ešte niekde v hladine alfa, horko ťažko rozlepím oči a zavesím ich na jej rozjarenú tvár stroho osvetlenú svetlom z chodby. To už sa dovalil aj Tomáš, jej vlasatý priateľ a nešetrne mi prisadol nohu. Tak už som dospal.
„Kari zbalil nejakú buchtu?“ vyzvedá spolubývajúca celá nedočkavá a hihňá sa pri tom tým svojim nezameniteľným smiechom, ktorý sa asi najviac podobá na piskot vystrelovaných svetlíc.
„No neviem, či zbalil,“ odpovedám a sadnem si do tureckého sedu, „presnejšie by bolo, že sa snaží.“
Katku toto strohé vysvetlenie ani náhodou neuspokojilo a mne nezostáva nič iné, len im čo najstručnejšie vykresliť udalosti, ktoré sa odohrali večer. Nakoniec sa však do rozprávania tak ponorím, že o stručnosti sa dá hovoriť naozaj iba ťažko. Medzitým na seba niečo hodím a presunieme sa do kuchyne. Práve keď farbisto vykresľujem záverečnú scénu pred mojim odchodom a napodobňujem pri tom podnapitú rosničku, otvoria sa vchodové dvere. Už som veril, že to stihnem dopovedať do ich príchodu, zaľahnem do postele a budem hrať mŕtveho chrobáka. Pozriem na hodiny; budú dve ráno a ja musím vstávať o šiestej. Nič výnimočné, až na to, že nie každý deň sa zvyknem takto ožrať a hneď zrána musím šoférovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára