Koniec predchádzajúcej časti:
,No dobre ty hajzel, ale počkaj zajtra. Ešte zaplačeš!´ vyhrážajú sa žalúdok, hlava a pečeň.
Napokon zmierlivo navrhujem kompromis, dávam poslednú rundu a oznamujem tým dvom, že moja prítomnosť pri tejto hodnotnej debate stratila zmysel, čo vytvára logický predpoklad, že niekedy nejaký mala, ale to je jedno. Ani len som sa nedozvedel, ako to ten Kari robí, ale mám taký vnútorný pocit, že už sa hádam ani nie je čo dozvedieť.
„Počkaj ešte chvíľu, pôjdeme aj my,“ povie na to Aďa.
„Nie, pekne ešte zostaňte,“ snažím sa dať Karimu priestor na intímnejší rozhovor alebo proste na niečo, „ja si musím ešte pripraviť nejaké veci na zajtra do roboty,“ zaklamem.
S opileckou zdvorilosťou sa ospravedlňujem a idem naposledy popustiť uzdu mechúru. Dvere toaliet sa za mnou ani nestačili zavrieť a už sa dnu valí čosi veľké, proporcie hrocha, v tvári farba polozrelej paradajky a črty môjho kamaráta a spolubývajúceho.
„Kámo, počúvaj, nemohol by si ísť spať ku Katke do izby?“ pýta sa ma stojac mi za chrbtom pri pisoári a nakláňa sa ku mne, ako keby sa chcel presvedčiť, čoho sa to držím.
„Prečo? Plánuješ dneska chrápať viac ako obvykle?“ robím sa sprostý.
„No ták,“ žobroní hroch a položí mi labu na rameno, čo sa zhruba rovná nárazu menšieho automobilu. Ustáť to ešte ustojím, ale udržať prúd v únosných medziach mi dáva poriadne zabrať.
„Ty degeš, daj tú hnátu preč, lebo ťa oštím,“ nežne ho požiadam o diskrétny odstup. Po stabilizácii pokračujem pragmaticky: „Nema problema, iba neviem, ako na túto drobnú skutočnosť, hoci bezpochyby príjemne prekvapivú, zareaguje naša drahá Katuška,“ krasorečním a opisujem pri tom ladné oblúčiky v porcelánovej mušli.
„Určite bude nesmierne nadšená z mojej voňavej prítomnosti vo svojej obrovskej posteli,“ ironicky poukazujem na nie veľmi štedrú veľkosť jej lôžka a fakt, že sa okolo polnoci vráti z práce, ak sa nemýlim.
„Však jej zavolám, ona bude v pohode,“ vyjadruje presvedčenie Kari.
„Keď už tak hrozne organizuješ, to už si akože Aďu spracoval?“ vyzvedám pri umývaní rúk.
„Ešte nie úplne, ale je to na dobrej ceste,“ zamieta moje pochybnosti Don Juan.
„To znamená čo? Že ty už si sa rozhodol a stačí jej to len oznámiť?“ podpichnem mierne.
„Neé, poznáš ma, ja som gentleman,“ vyjaví nepoznanú pravdu Kari a anglické slovíčko vysloví podľa zásady čítaj jak je napísané a pretože viem, že to vraví s plnou vážnosťou, iba sa nad tým pousmejem a drsne ho pobúcham po chrbte.
„Chcel si asi povedať, že si genitálman,“ zaslovíčkarím si trošku a poberiem sa naspäť k stolu. Oskar ešte zostáva a pokúša sa dovolať Katke.
Aďa pri stole nie je, zrejme sa išla tiež vylát. Hoci mám už vážne chuť odísť, sadnem si ešte, aby som nezdúchol bez rozlúčenia. Som predsa gentleman. Zo záchodov vyjdú obaja zároveň a najebaná cica sa do švárneho šuhaja roztopašne zavesí a pod dojmom videného naberám presvedčenie, že minimálne dnes nemusí táto koketka robiť veľké drahoty. Na moment pocítim sebeckú ľútosť jednak nad tým, že zostanem sám a jednak, že budem musieť v záujme kamarátstva zniesť bojové podmienky. Nehovoriac o mojom stave. Zatiaľ som relatívne v pohode, alkohol vo všeobecnosti zvládam s prehľadom. Horšie to býva s poopičnými stavmi a bohvie aké stony na mňa prídu v noci.
Akonáhle sa tí dvaja priblížia k stolu postavím sa a dám najavo jednoznačnú vôľu odísť. Podávam Karimu nejaké prachy a s rovnakou úslužnosťou, ako keď sme sa zoznamovali sa so žubrienkou lúčim.
„Nie, nie, nie, to mi nemôžeš urobiť,“ ona na to, kolíše sa pritom ako tráva vo vetre a viac než žoviálne ma chytí za rameno. „Najprv ma opiješ a potom ma necháš napospas nástrpr...“ zabreptla sa bloncka, vyprskla jej pri tej príležitosti z úst slinka blaženosti a pristála na mojom predlaktí. Ťahala sa od jej kútika ako pavučina a ona, nestarajúc sa o nejaké dekórum, si ju chrbtom ruky zotrela a hneď nato sa podujala utierať mňa. To už bolo na jej rozpoloženie zrejme priveľa úkonov a keby som ju nezachytil, určite by padla na tú svoju peknú papuľku. „Ty si ma k sebe úplne pritiahol,“ žvatlá neartikulovane a zostáva ku mne pricapená, ako keby na mňa vyfľusla sekundové lepidlo. Smejem sa, ale vôbec neviem, čo s ňou mám urobiť. Naznačujem Oskarovi, aby si ju láskavo prebral. Predtým sa mi ani zďaleka nezdala taká zošrotovaná, až som k nej začal pociťovať pofidérny rešpekt. Teraz však vidím, že z tohto kuká kopec starostí a minimum radovánok. O dôvod viac, aby som sa zdekoval.
„Poď, tu si pekne sadkaj,“ ukladáme ju spolu do kresla, „idem ti objednať ešte fľašu tequily,“ nemiestne zavtipkujem, ale cica v tom nič vtipného nevidí.
„Jasné! Čašník, ete fašu sem,“ zakričala na celý lokál neviem či úmyselne s detskou výslovnosťou alebo to bola iba alkoholová hatlanina, na každý pád sme od smiechu padli do kolien vrátane obsluhy. Fľašu pálenky meníme za minerálku a beriem napriek protestom devy, ktorá už totálne stratila zábrany aj súdnosť, Kariho bokom.
„Ty vole, ona je úplne našrot,“ vyslovím evidentnú skutočnosť. „Já ti nevím Karle, ale vážne ju chceš v tomto stave ťahať na byt?“
„Chrrchrrchrrchrr,“ zachrochtal Kari, čo mal byť akože smiech a podľa jeho nadržaných očí vidím, že s touto skutočnosťou nemá najmenší problém. Aby vyvrátil aj posledné pochybnosti duchaplne prehovorí: „Šak fčil bude jak dračica. Aj tak býva až niekde v Devínskej.“
„A už si jej to aspoň navrhol?“
„Ani som nemusel. Sama povedala, že sa nemá jak dostať a či by u nás nemohla prespať,“ dá argument ťažkého kalibru.
„A ty s ňou chceš chrápať?“ spýtam sa sofistikovane a vložím do otázky pochybnosť.
„Keď bude chcieť, tak prečo nie.“
„A je ti jasné, že keď sa urobí, tak jedine tak, že na teba hodí šablu.“ Nechce sa mi veriť, že by mohol byť až taký zúfalý. Ale zas čo tu budem moralizovať. Tiež som už zažil všeličo. Veď hej, keď bude chcieť, prečo nie? Druhá vec je, ako sa na to bude pozerať zajtra, ale to ja riešiť vážne nemusím.
„Eee,“ mávne rukou, „šak môže byť dole,“ promptne vyrieši problém.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára