Koniec predchádzajúcej časti:
Tvári sa, ako keby som jej práve zrozumiteľnou rečou vysvetlil teóriu relativity, čo bola mimochodom jej celoživotná túžba. Keby sa takto správala od začiatku, zožeriem jej to aj s navijakom, ale teraz mi už vyslovene lezie na nervy. Profesionálna oblbovačka. Každopádne ma dosť vykoľajila. Neviem, či ma považuje za až takého tupca alebo je tak tupá ona, čo sa mimochodom vzájomne nevylučuje. Som alergický na takéto falošnosti a táto Ester je falošná ako Pameline kozy, ale tá sa tým aspoň netají. Tak ty sa chceš hrať; dobre, poďme na to!
„Ako vidím, úprimne ťa zaujala moja práca, ale určite nie je tak úžasná ako tvoja,“ naznačím otázku, ale Ester sa nechytá. Prejdem radšej hneď od náznakov k priamemu dotazu. „Čo robíš ty? Teda čím sa živíš?“ doplňujem pre istotu, aby mi náhodou neodpovedala, že sedí v kresle a ocucáva paraplíčko. Aj tak jej chvíľu trvá, kým sa vymáčkne.
„Ja? Som Director´s Office Manager v jednej nadnárodnej korporácii,“ dostane konečne zo seba s preangličtenou výslovnosťou a výrazom, ktorý mal hádam navodiť dojem, že je minimálne minoritným vlastníkom akcií tej nemenovanej korporácie.
„Ty kokšo, to už hej,“ tentoraz predstieram obdiv ja. „Musím sa priznať, že som ťa typoval na nejakú sekretárku, ale ty si iné zviera,“ pokračujem a s pôžitkom sledujem stúpajúcu červeň pod hrubým maskovaním na jej tvári. „Ináč aj Oskar je menežer. Menidža of routačná fréza,“ napodobním jej výslovnosť a pobavene žmurknem na kamoša, ktorý však nemá ani paru o čom točím a iba sa zmätene usmeje.
Zlatinko zjavne nevie, ako zareagovať a ja kujem železo, dokým je horúce. „Ja fakt žasnem. Ty nie len, že si úspešná, ale aj krásna. Ako obrázok. Od Disneyho,“ zašvitorím podliezavo a afektujem pri tom až hrôza; nakloním sa k nej a jemne jej položím ruku na tú jej a ona tú svoju v rozpakoch odtiahne.
„To ako myslíš?“ vysúka zo seba s otraseným sebavedomím. To by mohlo z mojej strany aj stačiť, ibaže ja som v ráži a nehodlám prestať.
Kopnem do seba ďalšiu tequilu a s vedomím momentálnej drvivej prevahy pokračujem v ochotníckej etude. Nahodím prehnane nechápavý výraz, že čo ako myslím?.
„Prečo ako obrázok od Disneyho?“ upresnila a za toho boha nevedela, či to má brať ako kompliment alebo urážku.
„Ty nepoznáš Disneyho? Určite vieš, Mickey Mouse, káčer Donald, Pinnocchio,“ vymenovávam a hrám pri tom stelesnenú nevinnosť, „také tie pekne nakreslené postavičky. Síce bez väčšej umeleckej hodnoty, ale každému sa páčia,“ zaklincujem, na tvári oduševnený výraz, akože všetko myslím len a len dobre. To ju asi stále miatlo, lebo inak by mi už šplechla tú svoju žbrndu do ksichtu, parazólik bodla do oka a poriadne ním zakrútila. Ona však len sedí, zmätene vraští čelo až som nadobudol dojem, že jej každú chvíľu popraská omietka a očami žiada Aďu o záchranu.
Tí dvaja sa medzitým celkom zabrali do rozhovoru a pokiaľ som mohol vypozorovať, keď som ich po očku sledoval, Kari sa podujal zrealizovať moju radu. Zdá sa, že úspešne. Alebo jej len tlačil kaleráby a takpovediac strčil hlavu do piesku alebo, aby som bol presnejší, vsadil všetko na jednu kartu a dúfal, že dnes strčí hlavu niekam inam a potom sa uvidí.
„Aďa, nepôjdeme radšej do Laterny?“ našla stratenú reč Ester a smerovala otázku priamo na kamarátku, keďže tá stále na jej tiché volanie o pomoc nereagovala. Laterna je tá najklasickejšia, najkomerčnejšia a tým pádom najhoršia diskotéka v meste fungujúca aj cez týždeň. Osobne by ma tam nedostal ani najsilnejší hormonálny pretlak.
Všetci ako jeden otočili hlavy smerom k nej s nechápavými tvárami a otáznikmi v očiach, iba ja mám primrznutý cynický úškľabok, ktorý sa vydáva za úsmev.
„Tu je to o ničom,“ skonštatovala sekretárka a Aďa dala mimikou tváre najavo, že sa jej to príliš nepozdáva.
Niekde v najzastrčenejších útrobách mozgu cítim, že to už preháňam a Karimu týmto tiež nepomôžem, ale alkohol vo mne aktivoval nejaký zákerácky senzor. Nie nadarmo mi naša spolubývajúca Katka hovorí „Vrták“, hoci ja na to zvyčajne reagujem slovami hovor mi radšej Zbíjačka bébe a sprevádzam to veľavravnými pohybmi panvy. Taký však zvyknem byť iba s najlepšími kamarátmi, no dnes prekvapujem sám seba. Nemám tušenie, čo tým chcem dosiahnuť. Ak by som mal použiť paralelu s bojovými športmi, zrážam protivníka, ktorý sa snaží horko ťažko ukončiť so cťou zápas, nekompromisne k zemi.
„Takže ty by si chcela tancovať. Hmm, stavím sa, že sa na parkete vlníš ako anakunda a keď sa začneš okolo nejakého týpka obtáčať, už mu niet pomoci,“ hodím do pľacu lichotivým tónom hlášku. Tentoraz krasotinka vracia úder bez váhania.
„Si o sebe myslíš, že si neviamako vtipný a inteligentný a ani nevieš, že to je a-na-KON-da,“ hláskuje víťazoslávne, nakláňa sa pritom ofenzívne ku mne zdôrazňujúc predmetnú slabiku a vzápätí sa spokojne oprie do kresla.
„Hej, ale ja som myslel iný druh. Tento má hlavu, ktorá vyzerá ako žaluď,“ nečakane vraciam loptičku na jej stranu. Naši spoločníci vyzerajú, ako keby naozaj sledovali tenisový duel. S otvorenými ústami synchronizovane otáčajú hlavy raz na jednu, raz na druhú stranu podľa toho, kde sa práve nachádza hypotetická loptička. Akurát vôbec netušia, o čo sa v tomto zápase hrá.
Napätý čakám na return, ale Ester len v rýchlosti pozrie na mobil. „Ja už musím ísť. Ešte musím niečo vybaviť,“ zahlási a už sa aj zberá preč.
„To je škoda. Dlho som sa s niekým tak dobre nezabavil. Nedáš mi aspoň číslo? Mohli by sme si to niekedy zopakovať,“ nedám pokoj. Moja nová kamarátka na mňa namieri laserové delá, ale nepovie nič.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára