Kari alebo Ako baliť ženy (15. časť_the end)

Koniec predchádzajúcej časti:
„Asi si si mal predtým umyť nohy...“ Bože, čo to trepem? „Viem, že ty si presvedčený, že tie živé kultúry medzi prstami pôsobia afrodiziakálne, ale niektoré ženské sú vraj proti týmto lákadlám imúnne.“ Naozaj nemiestne vtipkujem s ohľadom na stav vecí. Idiotsky sa vyhýbam vyjaveniu krutej pravdy. Kari sa však len povznesene usmieva.
„Ty vole, ja som sa asi zamiloval,“ povie zrazu zasnene. Výborne, presne toto som potreboval počuť. Túto hlášku a týmto tónom som od neho počul už nespočetne krát, ale aj tak. Tento muflón sa totiž „zamilováva“ pravidelne do každej buchty, ktorá sa na neho hoci len pousmeje.

„Sorry kámo,“ spoluúčastne ho potľapkám po pleci. Už sa nedá inak. „Ak ti môžem poradiť, rovno sa na to vyser.“
Čakal by som nejaký udivený pohľad alebo niečo na ten spôsob, ale on sa absolútne nenecháva vyviesť zo svojej pohodičky. „Na čo by som sa mal akože vysrať?“ Vôbec mi to neuľahčuje.
Rezignovane si povzdychnem. „Nepríde ti ani trochu čudné, že tvoja plavá liebling buvinká v kamarátovej posteli?“ pokúšam sa ho naviesť, aby mu to doplo samému. On však iba ledabolo mykne plecom, že no a čo?, vystrúha imbecilný úsmev a sprisahanecky žmurkne. Som z toho totálne mimo. To som tu fakt jediný, kto sa tým zapodieva?
„Aspoň som sa nemusel tlačiť,“ dodá po chvíli a zachechtá sa ešte imbecilnejšie. Mám nutkavú potrebu jednu mu prijebať, aby sa prebral.
„Ty asi netušíš, čo sa v noci stalo?!“ prechádza ma trpezlivosť.
„Matne si spomínam, ako mi vravela, že si ide ľahnúť vedľa, že sa pri mne nevyspí,“ hovorí a tvári sa, akoby urputne premýšľal, ale hneď nato sa zase vyškiera ako ten starý sráč v mojom sne, ibaže tento magor má (zatiaľ) všetky zuby.
„Fajn, tak ti prajem veľa šťastia,“ vravím už slušne vytočený, „každopádne môžem odporučiť orál, pretože ten robí neskutočne...“ nemienim už chodiť okolo horúcej kaše.
„Ty kokós, to vážne?“ čumí na mňa s otvorenou hubou, ale nevyzerá ani v najmenšom nahnevaný. Práve naopak. Jeho oči horia veselou zvedavosťou.
Ak som bol predtým niekoľkokrát zmätený, tak neviem ako by som nazval svoje terajšie stavy. Kari je vo svojej podstate salámista, ale túto reakciu v tomto kontexte by som nikdy nečakal. Hodiny na stene mi svojimi chabými ručičkami výhražne naznačujú, že mám najvyšší čas odísť. Ja som sa však prilepil o linoleum a nedokážem sa pohnúť z miesta. Moja sánka má minimálne štyridsať kíl a keby Kari prejavil ochotu strčiť hlavu do mojej dutiny ústnej kľudne by mohol a ešte by aj rezerva zostala. Aj by som sa niečo spýtal, aby som sa dostal do obrazu, ale nemám slov.
„Ty si ju fakt pretiahol?“
„Hovno! Keď už, tak ona mňa...“ bránim sa, ale ani nemám pred čím. V krátkosti mu vylíčim predmetný akt a on sa stále len uchechtáva. Pripadám si ako totálny debil, pretože za pána neviem prísť na to, prečo mu to nie že nevadí, ale dokonca sa z toho snáď teší. Kašlem na to, že už meškám, toto mi musí vysvetliť.
„Do riti, čo to má znamenať? To ti vôbec nevadí? Veď si ju chcel zbaliť a ešte v noci si ju tu div neprekotil rovno v kuchyni. A pred chvíľou si si vyspevoval, aký si zamilovaný,“ vysypem zo seba dosť podráždene, ale to hlavne preto, že nemám situáciu ani náhodou pod kontrolou.
„To som povedal len tak,“ mávne rukou. „A v noci? No čo, som to skúšal, ale myslel som, že jej prišla návšteva.“
Oveľa múdrejší z toho nie som. „Ale to ti nevadí, že mi...“ zrazu mi príde zaťažko to vysloviť, „že si utrel hubu?“
„Hm, tak nejak som to čakal,“ konečne sa prestal zubiť. „Aďula mi už tam v Karambe, keď si bol na hajzli povedala, že je z teba úplne hotová.“
Zmôžem sa iba na bezradné „Čo?“. Kari spraví gesto, ktorým potvrdzuje povedané. Že sa na mňa rosnička namotala som vycítil aj sám, ale že o tom vedel aj tento trúd ma šoklo. Nejde mi do hlavy, že nedal na sebe nič znať a ja sa ešte nechávam zožierať zlým svedomím. A prečo mi to vlastne nepovedal? Jasné! Spätne mi začínajú isté veci dávať zmysel. Preto sa mi tak hrozne snažil podstrčiť Ester. Pravdepodobne aj to s tou esemeskou, ktorú zvalil na mňa, mu prišlo náramne vhod, intrigán jeden zapráskaný. V duchu mu skladám hlbokú poklonu. Takýto prepracovaný systém a schopnosť okamžitej improvizácie by som mu nikdy neprisúdil. Aj keď efekt bol v konečnom dôsledku nulový, ba až kontraproduktívny.
„Ale prečo si ju sem potom silou mocou ťahal, keď si vedel, že ťa nechce?“ ozvem sa po tom, ako som to trochu spracoval.
Kari opäť mykne plecom a vysvetlí: „Už bola tak najebaná, že som myslel, že ju dostanem. A už som ti povedal, že sama sem chcela ísť. Od začiatku,“ dodá ešte.
„Počkaj. Už keď som sa ťa pýtal, či si ju už spracoval si vedel, že sem pôjde?“ Prikývne. Ja naňho len neveriacky čumím. Každopádne, Kari svoje neúspechy berie veľmi športovo a, to kvitujem, nevzdáva sa do poslednej chvíle.
S úžasom pokrútim hlavou, ale stuhnem, akonáhle si uvedomím čas. Meškám už dvadsať minút a ani nie som oblečený. Vbehnem do izby rýchlo na seba niečo hodiť. Stuhnem druhýkrát. Zmrazili ma dve sivé, opuchnuté, večer neodmaľované oči, ktoré sa na mňa láskyplne upierajú. A k tomu úsmev.
„Jé, ty si ešte neodišiel,“ zašvitorí rozospatým hláskom cica a rukou si prehrabne vlasy. Prsty sa jej však zaseknú a ona sa pokúša pohľadom zistiť v čom je problém. „Ha ha,“ zasmeje sa, „ani si hlavu neumyjem,“ veselo dodá a rukou si žmolí zlepený prameň podobne, ako keď poľnohospodár hodnotí kvalitu pšenice. Toto je však trošku iné semä. Neviem si pomôcť, ale musím sa smiať.
Do izby vošiel Kari. Chvatne sa poobliekam a chystám sa odísť. Aďa za mnou načiahne ruku. Viem, že niečo musím povedať a napadne ma tá najduchaplnejšia fráza.
„Prepáč, už hrozne meškám. Ja ti zavolám.“ Pri obúvaní ešte škodoradostne prihodím: „Kari sa o teba postará. Kvôli tebe si dnes zobral voľno.“ Zákerácky sa naňho usmejem a prchám tvoriť hodnoty.
Celý deň v práci som ako mechom buchnutý. Jednak po opici a nevyspatý, druhak neustále premýšľam, ako dôstojne vyriešiť chúlostivú situáciu. Nemám veľký záujem udržiavať s Aďou kontakt, ale cez Kariho sa ku mne bez problémov dostane. Minimálne sa nebude rozpakovať dať jej moje číslo.
Poobede mi ohrdnutý kamarát volá. „Čau, iba ti chcem povedať, čo ti odkazuje Aďa,“ ozve sa z aparátu jeho veselý hlas, „vraj si nechutný hajzel a nech sa neopovažuješ jej volať, chrchrchr,“ dusí sa smiechom.
„Ste stále spolu? Čo si jej nakecal?“ vyzvedám. Nerozumiem radikálnej zmene jej postoja. Nie, že by mi to nevyhovovalo, len som zvedavý.
„Ja?“ teatrálne sa bráni Kari, „to ty si jej poslal tú sprostú esemesku...“
Ach, aký krásny deň máme dnes.