Koniec predchádzajúcej časti:
Som naozaj zvedavý, ako zvládnem svoju úlohu, keďže som vo svojej podstate ťažký introvert a baviť sa s niekým koho vôbec nepoznám, ešte k tomu ženského pohlavia, môže byť vcelku tvrdý orech. Keď mi totiž niekto nesadne, iba ťažko budem viesť nezáväznú konverzáciu a mám tendenciu trepať väčšie množstvo sprostostí v nepriamej úmere k množstvu potenciálne spoločných tém. Na druhej strane nejdem tam nikoho ohurovať a nachádzam sa v povznesenej nálade podporenej troma vychlontanými pivami. A ktovie, možno bude tá kamarátko-sestra naozaj zaujímavá.
Stepujeme pri fontáne, klasickom meetpointe, tvárime sa desne nad vecou a nenápadko hráme vreckový gulečník. „Máš na ňu číslo?“ pýtam sa po dvadsiatich minútach márneho čakania a ďalšej vyhratej partii.
„Už som jej poslal sms-ku, ale nedoručená...“ odpovedá pokorený Don Juan.
„Niečo strašné sa muselo stať, lebo inak si to neviem vysvetliť,“ strelím ironicky a veľký prznič na mňa hodí pohľad plný zúfalstva kríženého s chuťou vraždiť.
„Kurva! Poďme sa najebať. Je to devka!“ zhodnotí bleskovo situáciu a presunie previnilkyňu z kategórie Panna zázračnica do priečinku Štetka, kam, a to musí uznať celý svet, po zásluhe patrí.
„Veď počkajme ešte desať minút. Možno sa fakt niečo stalo,“ vravím chlácholivo. Teraz mi je ho naozaj ľúto.
Po vyše polhodine, ktorá začala vzrušujúcim očakávaním a skončila pochovaním jedného mužského ega odchádzame na kar. Kari zúrivo ťuká do klávesnice mobilu. Predpokladám, že slová lásky a náklonnosti z neho plynú s ľahkosťou rannej stolice po prechlastanej noci. Snažím sa ho presvedčiť, aby sa na to vybodol. Za prvé si tým vonkoncom nepomôže, za druhé si tým definitívne zamkne vrátka v prípade, že naozaj len prišlo k nejakému nedorozumeniu.
„Jebem na ňu!“ kontruje on a demonštratívne stláča odoslať.
„Ty kokos, pozri na to,“ upozorňujem kamaráta na slečinku odetú do neónovo-zeleného kompletu, ktorá medzi ostatnými ľuďmi svieti ako černoch na stretnutí ku-klux-klanu.
„Do piči! Kurva, mňa jebne!“ prezentuje bohatosť svojej slovnej zásoby Kari a sprevádza to chaotickými pohybmi. Chvíľu zbesilo znásilňuje mobil, vzápätí sa prudko otočí a vyrazí opačným smerom preč. Sprvu nechápem, čo sa deje, ale keď zbadám tú neónku, ktorú zaujal práve prudký Kariho pohyb, ako začala kývať a vzápätí aj volať jeho pravé meno, razom mi svitne.
„Ty si Aďa?“ pýtam sa tej svetlušky, keď sa dostane na moju úroveň. Zasekne sa s rukou hore a trochu nechápavo na mňa valí oči.
„Kari, ehm, teda Oskar si išiel kúpiť cigarety,“ zaklamem. Neviem, aká diablova ruka ma viedla. No dobre, občas viem byť poriadne zákerná sviňa a táto situácia vo mne prebudila toho škodoradostného démona. Kdeže je teraz ten zakríknutý introvert?! Pridobre viem, aký bol dôvod kamošovho zbabelého úteku a viem aj to, že by som z taktických dôvodov nemal nijak zasahovať, ale akosi mi to vykĺzlo.
„Á, ty si ten Oskarov kamarát,“ zaštebotala a infantilne sa zachichotala. „Sorka, že meškám, ale čakala som na kamošku a vybil sa mi telefón,“ podala to najjednoduchšie vysvetlenie vzniknutej situácie. Je celkom pekná, až na to priblblé oblečenie. Predstavil som sa a s hranou úslužnosťou som jej pobozkal ruku, čo u nej vyvolalo ďalší chichot a vohnalo cudný rumenec do tváre, takže teraz vyzerala ako rosnička s rozbitou hlavou.
„Kamarátky si sa očividne nedočkala,“ predvádzam svoj povestný dôvtip, „tak ja zavolám Karimu, že už si tu a ja sa poberiem,“ vravím a dúfam, že to takto nedopadne, pretože teraz ma to začalo skutočne baviť.
„Nie, nechoď. Môžem jej zavolať z tvojho telefónu, ak to nevadí,“ múdro vraví žabka. „A aj tak by som radšej nebola s ním sama,“ dodala neosobne a na moje spýtavo pozdvihnuté obočie doložila, „Oskar vyzerá tak, no, ako prefikávač,“ použila dosť výstižnú charakteristiku a na dôvažok priložila, „a je taký veľký...“ s čim sa nedalo nesúhlasiť, iba som nechápal, prečo si s ním teda dohodla rande. No ale kto sa vyzná v tých ženách. Každopádne som začal mať vážne pochybnosti o úspešnosti tejto misie z pohľadu Kariho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára