Všetko má svoj začiatok, všetko má svoj koniec. Iba ten kruh sa tvári tak uzavretý do seba, hľadajúc snáď počiatok všetkého. Vedomie bez prestávky rotujúce po uzatvorenej trajektórii s konečným poznaním, že sú len dve možnosti: sústrediť sa na svoj obsah alebo spraviť radikálny rez. Rez, ktorým sa preruší to nezmyselné objavovanie poznaného. Nekonečné analyzovanie seba samého z každého uhla.
Niekto mi nedávno povedal, že si kladiem za vinu všetko, hoci som to nie vždy mohol ovplyvniť. Zrejme mal pravdu. A ja sa teraz trestám aj za to, čo som nespôsobil. Nepríčetne sa bičujem samotou, odháňam od seba všetkých, ktorí by mi mohli, hoci nevedomky, pomôcť. Chcem sa vari dostať ešte hlbšie? Stále nenachádzam dno, od ktorého by som sa odrazil. Ach áno, ako dobre to poznám. Zrúti sa mi svet a ja sa utápam v trápení. A potom, zrazu, príde zlom. Vždy to tak bolo. To dobré vo mne sa vzbúrilo a z minúty na minútu som zo seba zhodil ten zapáchajúci, prašivý a ťažký kabát sebatrýzne. Jediným šmahom som zrúcal tie ľadové steny smútku a depresií. Nikdy to nebol proces dlhého vyhrabávania sa. Jednoducho som jedným dobre miereným úderom dal k.o. tej beštii, ktorá ma celé kolá mlátila hlava-nehlava v ringu môjho prašivého života, do ktorého ma strčila niektorá z ďalších nešťastných udalostí, ktorú som nebol schopný zvládnuť. Ako Jean-Claude, ktorý dostáva totálnu nakladačku, že by naňho nikto nestavil ani presraté trenky a v tom poslednom možnom momente zloží protivníka k zemi a davy šalejú a on je king. Alfasamec s ksichtom na kašu. Ale to sa zahojí a v ďalšom tupom filme môže znova zachraňovať dcérku alebo mladšieho brácha pred čistým zlom...
Tentoraz je to však iné. Zdá sa, že podvedome sa spolieham na podobný vývoj. Letargicky čakám na bod zlomu, ale ten nie a nie prísť. Je tu jeden zásadný rozdiel, ktorý vnímam, ale akosi z neho nedokážem vyvodiť zmysluplný záver. Žiadna depka, žiadne trýznenie, iba apatia. Muchy žerte ma. Chcem z toho von, ale opustila ma vôľa. Rozožiera ma pesimistický postoj, že aj tak nič nemá význam. Všetko sa aj tak zase pokašle, či už to spôsobím sám alebo zasiahne ruka osudu, na ktorý som nikdy neveril, ale tuším pomaly veriť začínam. Je to pohodlnejšie. Tak ako je ľahšie búrať a ničiť ako budovať a tvoriť.
Točím sa v kruhu a hlava sa mi z toho motá ako po nespútanej chlastačke. To príjemné z alkoholového opojenia zostalo v bare Minulosť. Všetky ženy boli také pôvabné a príjemné, smiech a tanec na stole. A potom opica bubnujúca do hlavy, namiesto mäkkého jazyka krásnej devy je v ústach pohrebisko s tlejúcimi mŕtvolami pochybností v kyselinovom náleve. Chvíľu mám dojem, že uháňam životom v luxusnom exprese k novým možnostiam, ale potom sa preberiem z omámenia a zistím, že sedím zagrcaný na kolotočiarskom vláčiku, točím sa dokola a ešte sa v tej zblbnutosti bojím vystúpiť.
Po mnohých stroskotaniach sa asi bojím začať niečo nové. Nemám najmenšiu chuť prežívať ďalšie sklamania, preto radšej vegetujem a nechávam plynúť čas. Je to to najhoršie, čo môžem spraviť, ale už si neverím. Nedokážem sa nadchnúť, tešiť sa z maličkostí. Oči sú oknom do duše, hovorí sa. A ja pri pohľade do zrkadla vidím tmavé kruhy a prehlbujúce sa vrásky, žiadnu iskru.
Potrebujem niekoho a pritom nikoho k sebe nepustím. Zúfalé.
Ja som však drak. Mýtické zviera, ktoré vyletí do výšin a všetci obdivne a s bázňou sledujú jeho let. Letí stále vyššie a vyššie smerom k Slnku. Uvedomuje a užíva si tie pohľady a pritom vie, že ho tento let zase raz zničí. Drak je samodeštruktívny typ, ale nemôže si pomôcť, taká je jeho podstata. Čím vyššie sa dostane, tým bližšie je svojej záhube. Zhorí v žiari toho ohnivého kotúča, ktorý znamená život. Letí priamo k nemu obrovskou rýchlosťou snažiac sa predbehnúť chvíľu zatratenia a skazy. Chce pretrhnúť ten kolobeh života a smrti a neprestáva veriť, že raz sa mu to podarí. Raz...
Nateraz je drak zhorený a zabudnutý v hlbinách svojej samoty, ale jeho čas zase príde a bude to skôr, ako by si mohol niekto myslieť. Už vstáva z popola ako ten bájny Fénix, striasa zo seba prach minulosti, bolesti a smútku. Znovu si začína uvedomovať svoju silu a jedinečnosť, už precvičuje svoje nečinnosťou ochabnuté údy. Už cíti v sebe vzrušenie z lietania v oblakoch. Možno by sa mal držať viac pri zemi, ale vie, že to ho nikdy neuspokojí. Možno už cítite pach síry symbolizujúci rozhárajúci sa vnútorný oheň, neskrotnú vášeň načas driemajúcu v apatii.
Zobuď sa drak! Vstaň a opráš svoje krídla! Rozbehni sa proti vetru a roztiahni ich ako majestátne rogalo. Odpútaj sa od zeme. Nevzdávaj to, keď ti rozlet pôjde sprvu ťažko, pretože ten je vždy najťažší...
foto zdroj: www.wcburgess.com/.../brokenCircle.jpg
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára