Omne animal triste post coitum...
Ak nejakou náhodou neviete po latinsky, znamená to asi toľko: Každý tvor býva po párení smutný. Na túto hlášku som práve narazil v známej knihe Umberta Eca Meno ruže, ktorú som znova začal čítať. Pripomenula mi veľmi podobnú myšlienku z nejakej celkom inej knihy, ale nepamätám si už z akej. V každom prípade mala určite bližšie k buddhistickej filozofii ako k stredovekému katolicizmu Ecovho románu. To len tak na okraj, aby som ctenému čitateľovi ukázal, že niektoré pravdy platia univerzálne nezávisle od miesta a času, v ktorom boli vyslovené. However, táto latinská vetička ma inšpirovala k napísaniu tohto oného, pretože už vtedy dávno ma táto myšlienka zaujala.
V čom je teda pointa tejto frázy? Človek podvedome hľadá niekoho, kto zaplní prázdne miesto v jeho bytí, resp. svoju druhú „polovičku“. Nie nadarmo sa to aj takto hovorí. Tento pocit neúplnosti pozná hádam každý, kto bol aspoň istú dobu sám (alebo skôr osamelý?).
Snáď každý, hoci si to neprizná alebo neuvedomuje, túži po niekom, kto bude spĺňať určité predstavy. Len málokto dokáže svojho partnera brať takého, aký je. Často má snahu meniť ho podľa týchto predstáv a z toho vznikajú klasické partnerské boje o pozície, ale to už je o inom. Každopádne, človek túži po splynutí duší a pohlavný akt je fyzickým prejavom tejto túžby. Teraz nehovorím o „šukačke“, ale o milovaní. Ak niekto v tomto nevidí rozdiel, radšej nech to nerieši. Pomôžem si prirovnaním z tej zabudnutej knihy, ktoré som si zapamätal. Jednotlivec sám seba vidí ako polkruh, ku ktorému hľadá druhú polovicu. Ak všetko sedí na metafyzickej úrovni, nasleduje spojenie telesné smerujúce k vrcholu. Áno, skutočne sa v tom krátkom momente zavŕšenia spojenia človek cíti naplnený (ja viem páni, vy to cítite presne naopak, ale hovorím o duchovnej rovine). Po tomto akte však prichádza ku krutému poznaniu, že kruh, ktorý sa práve uzavrel sa zase rozdeľuje. A tak prichádza ten spomínaný smútok. Samozrejme, nemožno to brať celkom doslova, ale niečo na tom bude.
Aké z toho teda plynie ponaučenie? Každý by mal sám seba brať ako komplexnú osobnosť, aj keď nie celkom objavenú. Čiže žiadny polkruh, ale kruh, ktorý je však schopný rovnako prijímať aj dávať. Preto pri vytvorení vzťahu nemá ísť o uzatvorenie celku, ale o vzájomné napĺňanie a výmenu energie pri obojstrannom rešpekte. Ak to človek dokáže, bude šťastný sám so sebou a ešte šťastnejší so svojim partnerom.
Toľko v krátkosti od odborníka na vzťahy všetkých ľudí, iba nie na tie svoje. Na druhej strane, teraz aspoň nemám dôvod byť smutný...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára