Barcelona_mediterranean spirit

Vystupujeme z lietadla v Barcelone. Obaja, ja aj Lucia, máme veľa batožiny. Podstatnú časť tej mojej tvoria čerstvo potlačené tričká, ktoré by mali byť čiastočným zdrojom príjmov na Ibize, kam smerujeme. Avšak Luckin megakufor museli v lietadle určite umiestniť niekde do stredu, pretože keby ho posunuli na ktorúkoľvek stranu naisto by malo po celý let nepredstaviteľné problémy s udržaním rovnováhy. Podobné, aké mám teraz ja na pevnej zemi snažiac sa dostať sa s ním do metra smerujúceho do centra mesta.

„Luci, najprv poďme zohnať nejaký hostel a zložiť si tam veci,“ navrhujem dobre že nie s plačom, len aby som sa utvrdil v už predtým dohodnutom scenári. Oči slzičky ešte dokázali udržať, ale telo rumázgalo každým svojim pórom v takmer štyridsaťstupňovej horúčave, s napráskaným ruksakom na chrbte a ťahajúc za sebou plne naložený nákladný náves s kamarátkynými vecami.

„Jasnačka, že najprv ubytko. Ja sa bezpodmienečne musím osprchovať,“ potvrdzuje v klimatizovanom vlaku, v ktorom mi pre zmenu začína byť časom až zima v prepotenom oblečení.

Obaja sme v Barcelone prvý krát a vlastne aj v celom slnečnom Španielsku. Napriek peripetiám s batožinou a aklimatizáciou na horúce a vlhké stredomorské podnebie si všetko užívame. Do absolútneho centra katalánskej metropoly – trieda La Rambla – sme trafili bez najmenšieho problému. Už pred cestou som sa pokúšal zabookovať ubytko, ale keďže nie som užívateľom kreditky nemohol som zaplatiť zálohovú platbu, ale aspoň mám prehľad o cenách a takisto viem, že hostely sú tu na každom kroku. Hneď sa nám podarilo vychytiť aj turistické infocentrum, kde sme vyfasovali mapu a zopár tipov v angličtine. Ak sa hovorí o Francúzoch, že nehovoria po anglicky, tak na Španielov to platí dvojnásobne, ale aspoň som sa mohol cítiť s mojou úbohou jazykovou schopnosťou ako king.

Naše obavy o voľné miesta na prespanie sa ukázali hneď v prvom hosteli ako neopodstatnené. Rozhodli sme sa však skúsiť šťastie ešte ďalej kvôli lepšej cene. Únava, hlad a prepotené telá však po niekoľkých sto metroch prinútili šetrnosť kapitulovať. Nemusela sa však cítiť úplne ponížená, pretože zopár eur sme predsa len ušetrili.

Po osviežujúcom retuningu našich tiel a v Luckynom prípade aj tváre vyrážame do ulíc. Ja som si s ksichtom nerobil nič, pretože som prirodzene krásny. Smerujeme k prístavu, aby sme si overili miesto odkiaľ nám zajtra odchádza trajekt na Ibizu. Každých desať metrov sa nanovo zamilovávam. Na Slovensku sú síce tie najkrajšie ženy rôznych typov, ale hispánky sú pre mňa to pravé orechové, čo som až doteraz vôbec netušil.

Na klasickú mestskú turistiku sa môžeme akurát tak vyprdnúť. Ani jeden nemáme chuť naháňať sa za kultúrnymi pamiatkami a nachodiť pri tom ďalšie kilometre. Barcelona je mesto bohémov a séria tried La Ramblas je ich zhromaždisko. Na každom kroku sú najrozličnejší pouličný umelci a my nasávame atmosféru tohto miesta. Je už večer a život mesta odkrýva svoju skutočnú tvár.

Prechádzame sa priľahlými uličkami. Som totálne pohltený uvoľnenou atmosférou katalánskej metropoly a to sme tu len pár hodín. Zrazu začujem veľmi známu hudbu. Odkiaľ to prichádza? Aha, to sa moje tráviace ústrojenstvo dožaduje tiež ochutnávky tunajšej atmosféry.

„Lú, viem že máme na izbe kopec konzervovaných dobrôt z domoviny, ale nedáme si niekde normálnu večeru? Samozrejme pozývam,“ chcem vyhovieť svojmu žalúdku.

„Ja už na to myslím dobrú hodinu, len som čakala kedy ma konečne pozveš,“ odpovedá mi so smiechom.

„Som ja ale sedlák. Dáma tu zmiera hladom a ja ozembuch ju tu vláčim ulicami,“ sypem si popol na hlavu. Nájdeme si príjemnú terasu na malom námestíčku a zložíme svoje zadnice do prútených kresiel. Obaja si objednáme paellu a španielske pivo, ktorého ešte neskôr počas leta vypijeme celé hektolitre. Pripíjame si na parádne leto.

Až teraz v kľude si poriadne uvedomujem a spracúvam tú zmenu v živote, na ktorú som sa podujal. Mal som tesne pred štátnicami a začínal som zvažovať možnosti, čo budem robiť ďalej, keď mi moja ex-ex-priateľka Kris, toho času zarezávajúca v Norwichi v UK poslala mail, či by som nechcel ísť na leto pracovať na slnečnú Ibizu. Spoluorganizovať parties na lodi. Paráda! Slnko, ideálna práca a kamoši. Obratom som poslal nadšenú reakciu aj s požadovaným c.v.-čkom. Všetko to mal pod palcom Brady s Kristíninou dobrou kamarátkou Lindou. Tiež som ich trochu poznal. On bol čistokrvný Anglán s nadmierou pigmentu. V Amerike by spadal do kategórie afroameričan. Linda zasa Slovenka žijúca s ním v nejakej diere pri Manchesteri. Obaja túto prácu robili predchádzajúce leto a podľa všetkého dosť dobre, pretože tentoraz si mohli vytvoriť vlastnú crew a celé to riadiť. Tak som to aspoň chápal.

Mojou úlohou, ktorú mi Brady v maili načrtol mala byť viac menej graficko-dizajnérska časť, čiže vymýšľať nejaké vychytávky vo „výzdobe“, spracovávať propagačné materiály, bannery a podobne. Popri tom pomoc pri zapájaní ozvučenia a osvetlenia. No proste všetko oblasti, ktoré ma bavia a ešte k tomu na Ibize. No nebrali by ste to? Keby som túto príležitosť nevyužil vyčítal by som si to do konca života.

.....