Tata žerú, sviňa zdravá...

Mám sedemnásť rokov a totálne mi lezie na nervy všetko, čo zastávajú fotrovci. Bývam v tomto zapadákove, kde sa nič nedeje a okrem toho musím jak debil robiť v záhrade a také tie primitívnosti typické pre dedinský život. Foter má stále mániu v chovaní králikov a tých priblblých slepíc. Jediné šťastie je, že mu mama zatrhla svine; no to už by ma fakt jeblo, keby že mám kŕmiť tie nechutné, smradľavé zvery a to už nehovorím o čistení ich sračiek. Lenže milostivý papá potrebuje k životu prasačie šunky, uši a všetky tie tlačenky a huspeniny a samozrejme výhradne domáce. K tomu bol potrebný nejaký kompromis a ten spočíval v tom, že každú jeseň naši kúpia polku svine a tá sa potom spracuje.

Asi je jedno ucho málo a tak tento rok foter zatúžil po celej prasnici, pričom zrejme dostal aj vražedné chúťky a potrebu rituálneho pripravenia nič netušiaceho zvieraťa o život s poetickým názvom zabíjačka. V podstate by som to mal v paži, keby som nebol vybraný ako ten pravý na prepravu zakúpeného brava z vedľajšej dediny. Teda ja mám byť len pomocná sila, ale už len to totálne degraduje moju dôstojnosť sedemnásťročného „junečka“ opovrhujúceho všetkým aspoň trochu napáchnutým tradičnosťou. Práve ja, zakladajúci si na rúcaní dedinských stereotypov, sa mám zaoberať takouto svinskou robotou, pche!

Vrcholne znechutený a urazený pomáham pripájať požičaný prívesný vozík za nášho Favorita a neodpustím si dehonestujúce poznámky na všetkých a na všetko v dostrele. Najvďačnejším terčom je doposiaľ nevidený nevinný zdroj tučného mäsa a samozrejme fotrík, ale to už tak trochu patrí k nášmu folklóru štekať na seba. Upodozrievam ho, že si zámerne vybral mňa, len aby ma nasral, čo sa mu aj dokonale podarilo. Na oplátku mu znepríjemňujem ako sa len dá jeho radosť z nadobudnutia obetného zvera.

Cestou tam zaťato mlčím a na občasné otázky len podráždene odvrkávam. „Kurva drát, nech už som doma aj s tou idiotskou sviňou. Seriem na takýto stupídny život. A nech mi už dá foter pokoj...“ behali mi v hlave myšlienky plné pozitivizmu. Môj výraz tváre musel naokolo vyžarovať absolútne opovrhnutie, len nech všetci vidia, čo si o tomto všetkom myslím.

Postoj som nezmenil ani pri nakladaní vypaseného brava uväzneného v drevenej klietke na prívesný vozík, ale adrenalín sa už stabilizoval. Už len ho odviezť, vyložiť a snáď mám pokoj. Pri prejazde obcou sa preventívne kryjem, len aby som nebol videný a akokoľvek spájaný s touto sedlačinou. Mohlo by to vážne narušiť môj cool imidž.

Sme tak na polceste, okolo nás samé čerstvo pokosené polia. Nejdeme pochopiteľne rýchlo, aj keď ja by som najradšej trhal asfalt. Rozheganý Favorit je rozkmitávaný ešte rozheganejším vozíkom. Ja čumím doblba na neurčitý bod na prednom skle, keď zrazu auto zvláštne poskočilo. Periférne vidím fotríkove vypleštené oči sekundu leštiace spätné zrkadlo a vzápätí otáčajúcu sa hlavu. Môj pohľad sleduje ten jeho. To už prudko brzdíme, čím sme dali pretekárskemu vozíku s tristokilovou posádkou jedinečnú šancu na elegantný predbiehací manéver cez pole. Ten však skončil vzápätí, ale nutno uznať, že nemenej elegantne. Zotrvačnosťou hnaný povoz sa ojami zapichol do mäkkej pôdy a spolu s prasaťom predviedol ukážkový premet. Myšlienky zmrzli do jediného krištáľovo čistého slovíčka „Kurva!“.

Moja teenegerská dôstojnosť je v troskách ako tá drevená klietka brániaca svini v úteku. Tá zrazu na prekvapenie vstáva ako Fénix z popola a a zdá sa, že je dokonca v slušnej kondícii. Napriek očividnému šoku sa šikovne vyhne otcovmu rugbyovému zákroku, ktorý takto paradoxne zaimitoval lovený živočíšny druh rypákom pátrajúci po pochúťkach skrytých pod povrchom. Ja som sa pasivitou snažil zachrániť svoj imidž. Akože behať po poli a naháňať prasa odmietam. Okrem toho nemám vzťah k zvieratám päťkrát ťažším ako ja.

S tou kondičkou chodiacej slaniny to nebolo až tak valné, pretože po pár metroch sa jej útek zastavil. Lenže každý otcov pokus o priblíženie znamená ďalší posun opačným smerom. Po ceste prechádzajú občasne autá a netuším prečo všetky brzdia na minimálnu rýchlosť, asi je tam zrovna rozbitá cesta. Ja sa môžem aj prepadnúť od hanby.

Foter prepadá panike a kričí na mňa, aby som sa bezpodmienečne zapojil do lovu. „Čo som ja nejaký cowboy do riti?“ reagujem podráždene, ale je mi viac menej jasné, že sa aspoň minimálnej aktivite nevyhnem. Po ceste sa blíži bicykel a na ňom Fijú Fiť – prototyp družstevníka s neodmysliteľnými montérkami a tabakovo-alkoholovo-hnojovým odérom, ale v tejto chvíli naňho pozerám takmer zaľúbene. Okamžite zacítil šancu predviesť svoje „pigboyské“ umenie a nie len ja som mu nesmierne vďačný. Otec mu automaticky a bez odporu odovzdáva vodcovstvo pri tejto akcii a toto inak tintítko razom vyrástlo do div že nie rozmerov lapaného brava. To už sa pripájam aj ja, hoci sa stále tvárim ako náhodný okoloidúci.

Prasa ešte pár krát dokázalo prekonať uzatvárajúci sa skorokruh. Tá potvora akosi vycítila najslabší článok a tvrdohlavo sa vrhá mojim smerom. Pri štvrtom pokuse som už poriadne vytočený. Neviem či viac na sviňu, na stresujúceho a nadávajúceho fotríka alebo na totálnu degradáciu svojej osobnosti práve prechádzajúcim linkovým autobusom a jeho patričným spomalením. A tak jej pri už klasickej kľučke popri mne uštedrujem podarený kop niekde do krku. Bolo to zákerné, ale ja to mám úplne na háku. Fijú Fiť sa na ňu okamžite vrhá a používa na ňu nejaké hmaty a chvaty družstevníckeho bojového umenia. Nasadil mu tuším modifikovaného „Nelsona“ až som chvíľu začínal mať dojem, že prasa chce prackou trikrát buchnúť o zem ako vzdávajúci sa zápasník. Úf! Konečne.

Vynervovaný tata ma ešte zdrbáva za predvedený kop, ale keď sa ma zastane náš poľnohospodársky poloboh hneď stíchne. Aj tak už je prasa určite poriadne dobité po tom akrobatickom výkone. Nejako sme ho poviazali spolu s torzom klietky, prevrátili vozík, ktorý našťastie vyzerá byť v poriadku a zapriahli ho znovu za auto. Tentoraz sme zapli aj poistné lanko, ktoré sme predtým odignorovali a predovšetkým psychicky vyčerpaní sa pomaličky trepeme domov.

Môj imidž je rozmetaný na prach a ten jeden uštedrený futbalovo-karatistický zákrok nedokázal vypudiť zlosť nalomeného sebaobrazu. Moje ego volá po tvrdšom treste.

„Ja tú sviňu snáď zabijem!“