Artfilm sa za posledné roky pre mňa stal synonymom ukončenia pracovnej sezóny a zároveň uvedením do roztopašných radovánok leta. Moje obavy plynúce z poznania, že tento rok nebudem v Trenčíne, ale v malom kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice, ktoré poskytuje predsa len obmedzenejšie možnosti na trávenie voľného času, ktorého na Artfilme zvyknem mávať viac než dosť, sa ukázali ako prehnané. Podobne zbytočne som sa obával spolupráce a spolubývania s kolegom, ktorého som prakticky vôbec nepoznal, ale stihol som si k nemu vytvoriť značne odmeraný postoj.
Tento ročník som z hľadiska sledovania filmov odignoroval asi najviac z doteraz absolvovaných. Zrejme zohralo úlohu aj tematické zameranie na novú čínsku kinematografiu, ktorá ma akosi nelákala. Ale dosť možné, že úlohu zohral aj fakt, ktorý prezentoval na tlačovke člen poroty a minuloročný nositeľ ocenenia Hercova misia Marián Labuda, že všetky súťažné filmy, ktoré videl absolútne postrádali humor. Nikto samozrejme neočakáva, že na Artfilme budú samé komédie, ale zase riešiť všetko smrteľne vážne, ako keby smiech urážal intelekt, to je snáď už diagnóza. Nech už to je akokoľvek faktom zostáva, že celý film som videl tuším iba jeden, aj to si nepamätám, ako sa volal. Takže všetci vášniví filmoví maniaci túžiaci po tipoch na kvalitné kusy sa teraz môžu cítiť oklamaní. Je mi vás naozaj ľúto, ale ľudia sú proste svine a celý svet je navýsosť skazený. A tak som sa aj ja nechal zavaliť špinou tohto systému a z mladého kultivovaného intelektuála sa za tých pár dní takmer stal prototyp démonického zhýralca.
Môj rádoby učiteľ temných praktík života festivalového backgroundu patril do tzv. starej školy. V preklade to znamená, že na Artfilme sa zúčastnil už po šestnásty krát, čiže na každom jednom ročníku. Nutno však dodať, že doba sa predsa len odvtedy zmenila a s ňou aj snáď každý aspekt života na festivale. Príjemné podujatie lokálneho významu pred dvomi rokmi zhltla agentúra Forza a začala rozkopávať všetko zabehané (aspoň čo sa našej práce týka). Na jednej strane to mrzí aj mňa, ale na strane druhej si Artfilm zaslúži pozdvihnúť úroveň a dostať ho na filmovú mapu sveta. Je dosť pravdepodobné, že toto bol pre našu firmu posledný ročník napriek doterajšej bezproblémovej spolupráci. A tak sme si to snažili v rámci možností poriadne užiť.
Môj vyše päťdesiatročný kolega berie túto akciu ako čas na totálnu konzerváciu svojej telesnej schránky v alkohole s príležitostnými koitálnymi stykmi mimo zázemia stabilného domova. Bohužiaľ (v konečnom dôsledku asi našťastie), sa obidva preferované smery jeho záujmu priamo dotýkali aj mojej dovtedy nepoškvrnenej duše. Prejavovalo sa to predovšetkým tým, že každé jedno ráno bez výnimky, keď som ešte ani jedno oko nemal poriadne rozlepené, som musel vypiť jednu „preplachovú“. Možno to poznáte. Ráno v tlamičke ako po explózii septiku plného exkrementov. Čistenie dutiny ústnej prebieha tak, že jedným frťanom zabijete nežiadúce baktérie, okrajom pohára oškrabete povlak zo zubov a druhým frťanom to pekne spláchnete.
Okrem toho som bol pri každej príležitosti odchytávaný hocikde v mestečku za účelom preventívneho otužovania pravdepodobne biedne pôsobiacej telesnej schránky a utužovania družby. Toto malo za následok partizánsky spôsob presunov z miesta na miesto. Nechcem tu zo seba robiť abstinenta, to by mi aj tak nikto nezožral, ale čo je veľa to je príliš. A myslím, že aj môj kolega nakoniec ocenil môj zdržanlivejší prístup k týmto liečebným procedúram, keď som za neho zobral zopár filmov a diskusií. On sa síce snažil tváriť, že má všetko absolútne pod kontrolou, ale našťastie sa napokon nechal presvedčiť.
....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára