Čas plynie a ja mám pocit, ako keby sa ma vôbec nedotýkal. On mi však nekompromisne vraští tvár a drví orgány tak nenápadne, aby som to pocítil až niekedy v budúcnosti. Teraz som stále mladý, krásny a vyžehlený, s dobrým metabolizmom a takmer pravidelnou stolicou. Čas je ako voda, do ktorej sa vnáram podľa ľubovôle v jemnom vzduchovom či vákuovom obale. Mám ten pôžitok z plávania, ale voda sa ma dotknúť nemôže. Aspoň ja si to naivne myslím.
Dni plynú, až príliš často nerozoznateľné a nezapamätovateľné. Som taký nepochopiteľne pokojný a vyrovnaný. Dlhodobý pokoj v duši je pre mňa tak netypický, ako krásne počasie pre Britániu. Konečne som to dokázal, hovorím si. Našiel som spriaznenú dušu, pričom oheň nášho vzťahu je založený na súznení a pochopení, nie na iskrení protikladov. Je to také príjemné, ale...
Zrazu som si začal uvedomovať jeden zvláštny jav. Celý doterajší život som bol plný nezodpovedaných otázok, balansovaní na hrane medzi dvoma extrémami. Spaľoval ma nepokoj a jediný spôsob, ako som mohol tento vnútorný žiar schladiť bola tvorivosť, v poslednej dobe najmä písanie. Mám v sebe ten kľud, po ktorom som tak dlho bažil, otázky sú buď zodpovedané alebo ich zbytočne neriešim. Lenže zrazu nemám čo hasiť, nič ma zvlášť netrápi a to má za následok, že strácam potrebu ventilovať svoje rozorvané vnútro. Aby sa zo mňa nestal obyčajný nudný panák, asi budem musieť aktívne vyhľadávať problémy, nezrovnalosti a nedostatky. Idem teda zhrnúť nejaké tie nepríjemnosti posledných týždňov a snáď sa mi podarí narušiť tú nechutnú rovnováhu v sebe, aby som prestal byť tak neúnosne spokojný. A musím úprimne priznať, že ako sa mi postupne stávali nové a nové nepríjemnosti, ktoré sa síce sami osebe občas dejú, ale keď sa na mňa takto deň za dňom a týždeň za týždňom postupne sypali už som vážne začal mať divné pocity. A ja ešte k tomu verím, že nič, čo sa nám deje nie je náhoda a všetko si viac menej spôsobujeme sami. A preto som postupne začal mať o sebe vážne pochybnosti, o svojej karme a tak vôbec. Vraj sme občas hore a darí sa nám všetko, na čo len pomyslíme a občas sa zase dostaneme do útlmu a všetko sa na nás sype. Lenže prečo? Možno práve preto, aby nás to vyprovokovalo k činnosti, aby sme sa nenechali ukolísať tou zdanlivou spokojnosťou a rovnováhou. Niekto múdry raz povedal, že život končí vtedy, keď prestaneme snívať. Ja k tomu pridávam, že mladosť končí vtedy, keď síce ešte snívame, ale prestaneme si svoje sny plniť alebo aspoň pre to niečo robiť. Mojím snom bolo vytvoriť niečo nezabudnuteľné a to môžem dosiahnuť len tak, že budem stále niečo nové skúšať, aby ma ten čas nakoniec nezomlel v nečinnosti.
Pekne si teda zrekapitulujem tie najväčšie haluze, ktoré sa mi udiali za ostatné necelé dva mesiace so stále hustejšou frekvenciou. Vynechám samozrejme všetky tie drobnosti dejúce sa pomedzi tie „ťažké“ prípady, ale môžem povedať, že aj tých bolo dosť až príliš. Nesťažujem sa. Chcem sa len nakopnúť a zase sa raz odraziť nahor skôr, ako dopadnem až na dno plný pochybností o sebe a svojom konaní.
Nasledovať bude chronologická rekapitulácia, ktorú zverejním separé následne, pretože by z tohto príspevku bola taká kláda, ktorú by sa nechcelo čítať ani mne samému.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára