Mal to byť svojim spôsobom prelomový víkend. Aj bol. Nie však tým, že vkuse pršalo a všade sa povaľovali polámané konáre. Hoci prenesene by sa to dalo aj takto napísať: boli prelomené haluze a halúzky v poniektorých hlavách. Boli vyplavené isté usadeniny z najhlbšieho vnútra a prívalové dažde na tom mali podiel prinajlepšom okrajový. Zostalo číre šťastie.
Buďme realisti, veď už sme takmer dospelí. Na ten náhle obnažený poklad bude zase pomaly klesať nový nános, mikroskopický prach všednosti bude nebadane vytvárať na povrchu matnú patinu. Je však na nás, aby sme mu nedovolili natrvalo sa zažrať do povrchu tak, že sa stane neodstrániteľným a postupne začne rozožierať aj vnútro. Neveril som, že to šťastie sa ešte môže stupňovať, ale deje sa tak a je to neskutočne úžasné. Čistá radosť ma zaplavuje, ako tie rozvodnené rieky všade naokolo.
Teší ma to pomalé a postupné odhaľovanie sa. Prenesene aj doslova. Splývanie duší aj tiel. A po spojení neprichádza smútok, iba ďalšie vzrušenie a nadpozemská radosť zo vzájomnej prítomnosti. Katarzný účinok po odhalení svojich obáv. Hoci toho zostalo ešte veľmi veľa na „čistenie“. Veľa dverí zostáva zatvorených a k mnohým z nich pravdepodobne nikdy nenájdeme kľúč, ale aj toto ma teší. Fakt, že je stále čo hľadať a objavovať. Hádam, že to tajomno len napája výbušnou zmesou plamene môjho vzrušenia. Snažím sa preniknúť hlbšie a hlbšie. Bez násilia. Tak, aby to nikoho nezranilo, ba naopak.
Už ma nemrzí zrušená piatková akcia so stupídnym názvom. Už sa nezaoberám tým, že mi nebolo dopriate vyblázniť sa na fantastických Bauchklang. Viac než príjemnou kúrou bolo vystúpenie ďalšieho Germána so skupinou. Christian Prommer´s Drum Lesson v Nu Spirite možno nebolo tak strhujúce ako očakávaná beatboxová smršť, ale určite to bol fajný hojivý balzám, ak použijem jedno z tých klišé a otrepaných fráz.
Celý víkend mal byť vlastne ukončením a trochu oslavou jednej etapy. V ten piatok som konečne odoslal (ako inak, v posledný možný termín) text, s ktorým som sa trápil celé týždne. A nebol som s ním aj tak veľmi spokojný. A v ten deň mala prísť a prišla Ona, moja múza. Vtedy som mal nejasný pocit, že dorazila takpovediac s krížikom po funuse, čo sa môjho písania týka. Jediná, ktorej som to ochotný dať v tejto chvíli prečítať. A zasa ma len chváli a jej chvála prekrýva zamatom moje pochybnosti. Jej viera v moje schopnosti do mňa pumpuje toľko energie, že chcem okamžite pokračovať, hoci som len teraz čosi skončil. Vonkoncom sa to netýka iba písania. Akosi podvedome sa jej to snažím dokázať aj inak a mám - pre mňa tak netypickú - istotu, že sa mi to darí.
Tá nebeská únava na mne sedí ešte aj teraz a svojimi zmyselnými neviditeľnými prstami mi ťahá kútiky úst až kdesi za uši. Drsňák vo mne opovržlivo ohŕňa frňák nad mojim rozpoložením a vysmieva sa z môjho patetizmu, ale mne je to u riti. Mám chuť vykričať do sveta, čo cítim. Ako príjemne mi je s vedomím, že je tu Niekto, hoci teraz už fyzicky ďaleko, kto mi chce veriť a verí. Aké neopísateľné pocity mám v Jej prítomnosti a čo so mnou dokáže spraviť jeden Jej dotyk.
Nebudem však vypisovať romantické ódy, ktoré nikdy nedokážu vystihnúť podstatu. Napĺňa ma to a ja to rád prijímam. Som fascinovaný viac, než vtedy dávno, keď som ju prvý krát stretol. A to som bol fascinovaný kurevsky, aby som sa vyjadril tak typicky jemnocitne.
Víkend skončil, to je snáď jasné aj tým zaspatejším. Veverica odišla obšťastňovať svojou prítomnosťou dreviny niekde do Stromovky, či Riegerových sadů a ja som cestou zo stanice odhodil do kontajneru reklamný dáždnik, ktorý sa zlomil pod ťarchou osamenia. Nechce sa mi veriť, že by to mohol spôsobiť ten jemný vánok. Hoci som tu ostal sám bez Nej i bez dáždnika, smútok ma neberie. Ako som zvykol vravievať: To, že slnko je práve schované niekde za šedými mrakmi ešte neznamená, že nesvieti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára