Kráľovná večera však vstáva a mieri ku mne. Tak chutne nakláňa hlavu, na tvári primrznutý úsmev a v očiach otázka. Srdce mi bije ako splašené, ale zvierače našťastie nepovolia. Pozerám jej priamo do tých obrovských zelených očí, ani bohovi neuhnem. Pristúpi, podvihne obočie a ruku s tou papierovou somarinou, čo som jej dal, ale nevraví nič.
„Nepáči sa ti? Povedal som si, že ti darujem jachtu,“ vravím ja a ani sa nezakokcem. „Ešte viem spraviť čapicu a žabu, ale toto sa mi zdalo adekvátnejšie vášmu majestátu, drahá lejdy.“
Rozchichoce sa smiechom, ktorý by som priradil skôr nejakej obstarožnejšej prefajčenej upratovačke, ale aj to jej dodáva istú výnimočnosť. Okrem toho chichotu, ktorý by moja babka okomentovala slovami „ako keď sa hrbatý kotúľa zo schodov“, je stále ticho. Pár sekúnd na seba pozeráme, potom sa obráti na odchod, ale hlavu má stále koketne otočenú ku mne. Uznanlivo zodvihne palec a imitujúc plavbu po neviditeľných vlnách odpláva do svojho prístavu.
„Ty kokšo, to čo bolo?“ smeruje na mňa za všetkých otázku Tibor a tvári sa pri tom, ako keby k nemu práve nevedno skadiaľ prišiel zelený mužíček, vlepil mu facku a hneď zase ubzikol.
„Čo máš konkrétne na mysli?“ hrám nechápavého, akoby toto všetko bolo pre mňa tak samozrejmé, ako ranná stolica.
Všetci traja moji spolustolovníci na mňa čumia s neslušne otvorenými ústami. Ja si však na nejaké dekórum veľmi nepotrpím, takže si kľudne môžu poslúžiť. Iba ledabolo podvihnem ramená na znamenie, že sám na to žiadne uspokojivé vysvetlenie nemám.
„Toto nie si ty,“ skonštatuje napokon Miro.
„Páni, ak dovolíte, moja maličkosť tu má ešte isté neodkladné povinnosti,“ zastavím prípadné ďalšie otázky hneď v zárodku a vyberiem sa k baru, odkiaľ sa na mňa usmieva isté rusovlasé stvorenie.
„Musím povedať, že to bolo veľmi originálne,“ začne ona s nemiznúcim úsmevom a hneď sa mi aj predstaví. „Mimochodom, ja som Simona, ale všetci ma volajú Šiva.“
Taktiež sa prestavím, poďakujem za kompliment a prijmem podávanú ruku. Trochu ma prekvapí jej silný stisk, ktorý je podobne ako smiech v ostrom kontraste s krehkým výzorom. Dve cudné pusy na líca a pikantný parfum - povedal by som, že mužský – vo mne vyvolajú reakcie, ako keď som kedysi v rannopubertálnom veku ležiac na bruchu pozoroval slniace sa dorastenky na kúpalisku.
„Hm, Šiva vravíš. Okamžite som vedel, že musíš mať veľmi blízko k božstvám,“ vrátim jej lichôtku.
„Asi často takto oblbuješ baby,“ vraví bohyňa, ale nevyznieva to tak, že by ma tým chcela schladiť, skôr že to povedať musela. Vystrúham teatrálnu pózu, akože takéto nespravodlivé obvinenia sa ma neskutočne dotýkajú. Jaj, keby si ty vedela, aký som ja Don Juan.
„Váš predpoklad, slečna Šiva, dcéra Slnka, princezná nebies, je od základu mylný. Ja som neskutočne ostýchavý junák. To len Vaša nadpozemská krása nadobro očarila oči moje,“ afektujem a už mi vôbec nepríde divné, kde sa to vo mne berie. A ona sa na tom náramne zabáva, čo mi len dodáva guráž pokračovať v tomto rétorickom cvičení. „Ihneď, ako môj zrak spočinul na ohnivých vlasoch Vašich, spaľovať srdce mi neskrotná vášeň začala. Srdce moje pumpovať krv do hlavy prestalo a do celkom iných partií ju húfne hnalo,“ zakončím rádoby poetickú tirádu nie veľmi vznešeným dvojzmyslom. Nej to však očividne nevadí. Rehoce sa ako štyri upratovačky a ja sa pod zvedavými pohľadmi všetkých prítomných cítim ako najväčší king.
V podobnom duchu pokračujeme ešte hodnú chvíľu. Medzitým popijeme zopár drinkov, Šiva občas odbehne za svojimi kamarátmi, absolvujeme povinnú jazdu so základnými informáciami o sebe. Postupne začína byť akási nervózna, ale neprikladám tomu veľký význam. Vraj ešte musí niečo súrne vybaviť. Nakoniec si vymeníme čísla a dohodneme sa na ďalšom stretnutí v najbližšej dobe. Som taký šťastný, ako nikdy. Doteraz som si netrúfol sám od seba osloviť ani bufetárku na stanici kvôli hot-dogu. A dnes bez zaváhania balím takúto superženu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára