instantné šťastie (záver)

„Myslím, že sa preberá...“ počujem akési hlasy odniekiaľ zdiaľky. Potom ešte niečo ďalšie, neartikulované. Neskôr zreteľnejšie volanie „Setráá“. Otvorím oči, ale vidím len samú bielobu. Do zorného poľa mi vlezie hlava chlapa. Neznáma tvár. Niečo mi hovorí, ale ja ho nedokážem vnímať. Sústreďujem sa na spomienky.
Premietam si všetko až po semafor a okamžite zo mňa vystrelí: „Kde je Šiva? Čo je s ňou?“
„Aká Šiva?“ pýta sa chlap.
„Simona! Tá, čo šoférovala,“ upresním netrpezlivo, ale slová sa mi ledva derú cez vyschnuté ústa.
„Šoférovala?“ pýta sa debilne ten truľo.
„Áno šoférovala, ty idiot!“ vyšteknem naňho a mám chuť mu jednu vylepiť, aby sa spamätal, ale nedokážem pohnúť rukami.
„Vieš prečo si tu?“ kladie mi čím ďalej tým stupídnejšie otázky.
„Aby si ma vyfajčil?“ Moje podráždenie sa stupňuje. On sa však len uškrnie.
„Si sa pekne zriadil. Už sme mysleli, že sa odtiaľ nevrátiš. Čo ťa to napadlo, ládovať do seba všetko, čo ti príde pod ruku?“ hovorí mi pokojne a ja nič nechápem. Lepšie povedané, som nanajvýš zmätený.
„Tvoj organizmus jednoducho nezvládol tú kombináciu a ty si na týždeň upadol do kómatického stavu.“ pokračuje ďalej, keďže ja som už zostal ticho.
Takže najšťastnejší týždeň môjho života bol len sen? A ja som presne ten istý človek, ako predtým? Zlomený zatváram oči a túžim upadnúť naspäť tam, odkiaľ som sa iba pred chvíľou vyhrabal. Počujem, že do miestnosti vošiel niekto ďalší.
„Á, náš experimentátor sa nám vrátil,“ ozve sa ženský hlas. Ešte raz sa odhodlám pozrieť na tento skurvený svet. Nado mnou sa skláňa ryšavá hlava s obrovskými zelenými očami. Obstarožná sestrička s prefajčeným hlasom a tak odpudivou držkou, až sa zľaknem.