Je piatok a Ona mi volá. Jej rodičia vraj prídu do mesta, pretože dnes odtiaľto odlietajú na dovolenku a nechajú jej na dva týždne auto. Tak by sme mohli zajtra voľačo podniknúť. Nejaký výlet alebo tak. A potom by sme mohli ísť k nej. Pripraviť si večeru, dať si víno a... a potom by sme už niečo vymysleli.
„No ja ti neviem,“ vravím na to, „zajtra som mal v pláne čumieť do stropu a obhrýzať si pri tom nechty.“ Nakoniec sa nechám ukecať.
V sobotu pred obedom vyrážame. Šiva ma vyzdvihne na staršej, ale o to väčšej káre. Uznanlivo pokývam hlavou, ale neodpustím si ironickú poznámku, že za volantom vyzerá ako drobček v buldozéry. Ideme naprieč mestom a ja celú cestu kŕčovito stláčam neexistujúce pedále. V duchu ďakujem jej rodičom, že si kúpili také veľké a relatívne bezpečné auto. Našťastie je o tomto čase premávka riedka, pretože za volantom sa správa podobne živelne a nevypočitateľne, ako v hociktorom inom aspekte svojho bujného života. Tŕpnem pri každom odbočovaní a prejazde križovatkou.
Pred jednou takou, kde bliká na semaforoch iba oranžové svetlo, sa Šiva na poslednú chvíľu preradí, samozrejme bez smerovky, z pruhu do pruhu. Tým takmer odpáli iné auto, ktoré musí z pískaním zabrzdiť. To auto je bohužiaľ policajné. Celý rozklepaný sa pokúšam na tento drobný detail upozorniť ohnivú krásku. To už však bez pribrzdenia vpálila do križovatky. Fakt, že odignorovala stopku, je už iba takou čerešničkou na tejto z hovna upečenej torte.
„Šiva zastav!“ hovorím najkľudnejšie, ako som schopný. Srdce mi bije na hranici svojich možností. „Myslím, že posádka toho zeleno-bieleho auta s tými blikajúcimi majáčikmi za nami by celkom ocenila, keby sme sa zastavili na kus reči.“
„Čó?“ nechápe pirátka.
„Kurva, policajti sú za nami!“ vyšteknem už značne podráždený.
„Jáj,“ povie akoby nič a ešte sa hlúpo spýta, „Myslíš, že idú po nás?“
Už sa len rezignovane rozosmejem, ale je mi skôr do plaču. Medzitým vojdeme do podjazdu a policajti sa dostanú na našu úroveň. Cez bočné okienko jej muž zákona dáva rukou znamenie, aby zastala. Šiva mu najprv odmáva, ale hneď vzápätí jej asi dopne, že to kývanie rukou znamená niečo celkom iné, ako obdivný pozdrav a prudko dupne na brzdu. Keby som nebol pripútaný, bezpochyby nechám zuby na palubnej doske.
„Preboha, tu nemôžeš zastaviť!“ volám plný zúfalstva. Samozrejme aj policajt, teraz už pred nami, okamžite divo máva rukou, aby vyšla z podjazdu.
„Ja sa na to vyseriem! Tak už sa rozhodnite, čo vlastne chcete, čuráci zelení,“ dáva najavo podráždenie Šiva a nepripúšťa ani žiadne pochybnosti o tom, na čej strane sa stala chyba.
Konečne vyjdeme von a zastaneme za nimi. Na jednej strane som rád, že konečne stojíme, na druhej už vidím skazený výlet. Dcéra Slnka nečaká, až prídu páni v uniformách k nám a iniciatívne im vyráža naproti. V minisukni a priliehavom tričku sa pred nimi krúti ako dážďovka na chodníku. Policajt sprvu ostro gestikuluje a Šiva na chvíľu nahodí psí pohľad a tvári sa nanajvýš pokorne. To však netrvá dlho, len pokým sa ujo esenbé trochu neskľudní. Vtedy začne byť dosť žoviálna. Teda viac než dosť, pokiaľ to môžem z auta posúdiť. Až ma začala nahlodávať absurdná žiarlivosť.
Zhruba po desiatich minútach sa vráti, sadne si a zahlási: „Pohodička.“ Ja len vyjavene pozerám na ňu a čakám podrobnosti.
„Máme ísť za nimi. Oni nás vyvedú z mesta,“ dodá napokon. Počas cesty s policajnou eskortou mi ozrejmí zvyšok. Zahrala to tak, že je prvý krát v meste a je z toho absolútne zmätená. Ešpézetka na rodičovskej káre nie je tunajšia, takže tomu sa uveriť dalo. Že jej však nedali ani symbolickú pokutu a ešte nám aj robia sprievodné vozidlo, nad tým už iba neveriacky krútim hlavou.
Zvyšok dňa je už len perfektný. Po týchto infarktových situáciách a následnom uvoľnení sa príliš nezaoberám extravagantnými výstrelkami tejto divožienky, do ktorej som sa asi zamiloval. Uvedomil som si, že to k nej jednoducho patrí ako piesok k Sahare. Preto si len užívam krásny deň v jej spoločnosti a nič neriešim. Skrátka, úplná romantická idylka.
Podvečer uháňame naspäť do mesta. V aute blbneme ako malé deti a hudba nám reve ako ťažkým gangsterom v petržalskom gete. Spievame si všetky tie stupídne songy, ktoré dávajú v rádiu. Tešíme sa na večeru a hlavne na dezert po nej. Keď vojdeme do mesta, slnko je už tak nízko, že nám svieti priamo do očí. Moja bohyňa žmúri tie svoje okále a z priehradky sa snaží vyloviť tmavé okuliare. Červenú na semafore zbadám na poslednú chvíľu a stihnem vykríknuť už iba zdesené „Šiváááá...“. Kamión nás nabral z ľavého boku. Sklo, krik, vŕzganie, rachot.
Tma
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára