Unavený a polohluchý, ale späť. Londýn, ten multikulti megapolis ma nevycucol, nevstrebal a nenechal po mne iba spomienku. Som živý a zdra... no, zdravý celkom nie, ale to sa poddá.
Vyzeralo to s odletom všelijako vďaka tomu bielemu zmrznutému, ktoré ešte aj dnes vytrvalo padalo, aby to zakrylo plody tráviacich procesov pražských psov. Našťastie v piatok aeroplány poväčšine lietali a tak som mohol svoju ctenú zadnicu presunúť na britské ostrovy. Dvojhodinové meškanie sa v kontexte kalamitnej situácie javí ako totálne nepodstatné.
Nevyspatý a expresne rýchlo zbalený do rozpadávajúceho sa ruksaku, pretože nový som si jednoducho nestihol kúpiť sa plynulo presúvam na Victoriu. Rovnako ako let tak aj cesta busom ubiehala hladko predovšetkým preto, že som ich komplet prechrápal. Teda dúfam, že nie doslova, keďže v coachi na mňa ľudia akosi divne pozerali pri vystupovaní. Alebo len slabšia paranoja?
Londýn pod snehom, ak sa dá párcentimetrovej vrstve šedivej sračky tak povedať. Na každý pád to stačilo na apokalyptickú paralýzu britskej metropoly. Jasné, že preháňam, ale treba trochu napätia do príbehu.
Will ma vyzdvihol, bezprízorne stepujúceho na mokrom chodníku a asi najviac sa podobajúceho na komparzistu z filmu Nemŕtvi, a pre istotu ma hneď zobral do „taverny“ povedľa. Ono to vážne malo takýto stredomorský prívlastok, ale v skutočnosti išlo o obyčajný zaprdený a studený pub. Vyznieva to zrejme dosť nevďačne, ale ja som bol za tie sosidže s hrachovou a zemiakovou kašou, s cibuľou a neviem čím ešte nadmieru vďačný. Každopádne, odporúčam v Anglicku si dávať to najlacnejšie jedlo, pretože aj tak všetko chutí rovnako, ak teda vôbec nejako.
Presun „domov“ do Battersea zložiť veci, trochu posedieť, prezliecť sa, zmotnúť brko a môžeme vyraziť do O2 Academy v Brixtone na Leftfield. Ups, matroš mierne silnejší ako by sa na niekoľkomesačného abstinenta hodilo. Aspoň zatiaľ dávame prednosť chôdzi. Jednak sme zdunení jak zvony na Big Bene (ak tam nejaké sú) a jednak máme ešte dosť času. Nakoniec sme dorazili aj tak veľmi skoro. Oficiálny začiatok ohlásený na deviatu a my každú blížiacu sa polhodinu dúfame, že toho dídžeja vystriedajú „páni v rokoch“, na ktorých sme prišli predovšetkým. Ibaže polhodiny sa míňajú jedna za druhou a už to začína byť trochu otravné, pretože sa nehodláme vzdať výhodných pozícií v povážlivo hustnúcom dave. Nasrať! Na hajzel a k baru sa chodí zásadne na striedačku, aspoň pokiaľ to masa tiel ešte dovolí. A tak sa aspoň kochám naozaj zaujímavým priestorom megaklubu, ktorého interiér pôsobí ako nádvorie nejakého zámočku. Fakt super a akustika ešte lepšia.
Po pol dvanástej konečne začínajú. Perfektná audiovizuálna show, týpci dávajú jednu šlehu za druhou. Únava, množstvo ľudí, ale aj akási otupenosť po dlhom čakaní mi síce zabraňujú v rozvíjaní tanečných kreácií, ale aj tak si to užívam. V podstate ani neviem o koncerte nič poriadne napísať. Akosi sa mi zlial v jeden celok. Bolo to super, aj keď nie až tak, ako v lete na Pohode. Tak nejak sme sa aj s Willom zhodli. Zvuk naozaj perfektný, pokiaľ to môžem hodnotiť so svojím sluchovým hendikepom, ktorý ma celý pobyt sprevádzal. Technicky aj dramaturgicky všetko v najlepšom poriadku, iba čosi nekonkrétne tomu snáď chýbalo. Možno moment prekvapenia, možno John Lydon a Open Up a možno vôbec nič, len my sme to vnímali v kontexte trenčianskeho vystúpenia. Každopádne, okrem prevedenia The Original a Afro-Left mi nič nejak zvlášť neutkvelo v hlave. Asi to bude tým, že na obidve mali Leftfield hostí, teda speváčku, resp. MC-ho. Ak sa nemýlim, ani jeden z nich pôvodne tieto tracky nenahral, ale aj tak tomu dodali trochu šťavy. Ach áno, to bude ono! Na Pohode to bolo také živšie, ak si rozumieme. Nič to však neuberá na fakte, že to bol jedinečný zážitok a aj nabudúce, keď Will nebude mať v Londýne s kým ísť na koncert, tak som ochotný sa obetovať:-).
Každá sranda sa raz končí, ale to iba preto, aby mohla začať ďalšia. Preto včas frčíme do šatne zašpásovať si v kilometrovom rade. Keby sme si najprv nepomýlili okienka, možno by ten rad bol len polkilometrový, ale to by sme zasa nemohli stáť za vyfičaným týpkom a s nadšením počúvať jeho neprestajné pohvizdovanie. Sprvu to bola naozaj sranda pozorovať ho, ale stáť tam ešte o chvíľu dlhšie, asi obetujem svoju tenisku a napchám mu ju až do pažeráka. Ešteže vždy tá chvíľa na takéto činy chýba...
Potom už len cesta domov upršaným mestom. Aspoň sa mi tak javí, že k žiadnym pamätným udalostiam už neprišlo. Will mi láskavo prenechal svoju izbu a ja som takmer okamžite zaspal spánkom neviniatok. Síce únavný, ale nanajvýš príjemný deň za nami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára