Riga
Prvotný plán bol zastaviť sa najprv v Ljepaje, ale to sme nakoniec zavrhli. Aj podľa sprievodcu je to prístavné, priemyselné mesto bez väčšieho turistického potenciálu. Radšej sme o jednu noc predĺžili Rigu, z ktorej sme hodlali podniknúť nejaký ten výlet.
Hostel zase blízko stanice a zároveň priamo v centre, s celkom pekným umeleckým dizajnom, priestrannou izbou a kúpeľňou. Za to samozrejme môže plánovačka Zuzka, ja by som vybral nejakú všivavú dieru na predmestí za dvojnásobnú cenu.
Všeobecne je Riga o poznanie drahšia ako Litva vrátane Vilniusu, čo je pri posedení u piva a nejakého jedla citeľné. Od nepamäti je však centrom celého Pobaltia a nazývajú ju tiež Paríž východu. Prečo je tomu tak pochopí človek hneď po prvom večere strávenom v centre. Zábava a nočný život sú tu na úrovni, akú som doposiaľ nikde nezažil a to som strávil jedno leto na Ibize. Čím pokročilejšia hodina, tým preplnenejšie ulice. Na každom kroku pouliční umelci, každá druhá terasa ponúkala nejaké živé vystúpenie a našinec sa chvíľami cíti ako žabiak v mláke plnej žubrienok.
Ako vždy, prvý večer v novom meste venujeme len takému ľahkému špacírovaniu, posedávaniu po puboch a baroch a vychutnávame atmosféru mesta. Plnohodnotnej prehliadke je vyhradený deň nasledujúci. Ideme viac-menej naslepo, po pár hodinách aj tak máme historické centrum prejdené, aj keď je evidentne rozsiahlejšie a okázalejšie ako vo Vilniuse.
Navštívili sme aj Múzeum vojny situované v pevnosti zrekonštruovanej v súlade s tunajšími zvyklosťami do stavu „ako nová“. Expozícia zaujímavá, každé poschodie predstavovalo jedno obdobie Lotyšskej vojenskej histórie (kedysi Livónsko). Osobne ma takéto veci dosť zaujímajú, hlavne historické mapy a podobne. Len som za boha nevedel pochopiť, prečo nikde nemajú popisky v angličtine, ale aj tak sme tam strávili viac než dosť času. A mimochodom, toto múzeum je prekvapivo zadarmo.
Riga má samozrejme aj svoj hrad, ale ten bol v čase našej návštevy neprístupný a úprimne, keby sme si v bedekri neoverili, že sa skutočne jedná o rižský hrad asi by sme si ho poriadne nevšimli. Architektonicky nevýrazný, situovaný trochu mimo najfrekventovanejších ulíc, aspoň keby nejaký malý kopček mal pod riťou.
Asi najdominantnejšou stavbou je Katedrála Sv. Petra, ak nerátame kolosálny televízny vysielač kdesi na okraji a akadémiu vied v okázalom stalinistickom štýle poblíž centra. Avšak „najcitovanejšou“ stavbou je určite tzv. mačací dom. Pravdupovediac, okrem sôch mačiek osadených na vrcholoch vežičiek mi nijak extra nepripadal, ale zase nie som architekt. Každopádne sa práve tie mačky stali námetom pre nespočetné množstvo suvenírov. Priznám sa, že tiež mám tričko s týmto motívom.
V Rige sme sa zatúlali aj trochu mimo centra, až sme sa ocitli kdesi, čo mal byť pre zmenu „rižský montmartre“. Boli to vlastne len akési hangáre a umelci vychádzali asi až po zotmení. Ale vďaka tomu sme sa dostali na také miesto, kde sa konali nejaké oslavy, resp. sa chystali Dni Rigy. Boli tam hromady stánkov a tak sme ochutnali aj iné pivo, ako najrozšírenejšiu Zeltu. Dalo sa. Aj pravý lotyšský kebab som si dal.
Už ani neviem, ktorý deň to bolo, ale dali sme si aj výlet loďou. Po rieke, smer Baltické more, kam sme sa až teda nedostali, ale podstata bola v tej romantike. Pivo, rum, morská nemoc, tučná Ruska.
Sigulda
Ako som už spomínal, jeden deň sme hodlali podniknúť výlet mimo mesto. Voľba padla na Siguldu, asi hodinu cesty severovýchodne od Rigy. Myslím, že to bola dobrá voľba, aj keď nemám s čím porovnávať. V Sigulde začína údolie rieky Gauja, ktoré bolo historickou hranicou medzi územím Rádu nemeckých rytierov a rižského aarcibiskupstva (snáď si to dobre pamatám) a tak sú po oboch stranách údolia obranné hrady a podobné záležitosti.
Toto bol ozaj príjemný trip, viac-menej v prírode. Najprv kaštieľ a priľahlý hrad, taká polozrúcanina s rôznymi drevenými nadstavbami. V tomto prípade si myslím, že sa ani nesnažili o historickú presnosť. Proste na torzo kamennej veže postavili drevený „klobúk“, aby mali turisti kam vyliezť. Výhľad do údolia tam bol pekný. Všeobecne sa mi páčilo, ako z každej somariny dokážu tam na severe spraviť turistickú atrakciu. Každé, čo i len trochu exponované miesto bolo hneď obkolesené stánkami so suvenírmi, občerstvením a podobne. Ani sa mi to nechce porovnávať so Slovenskom. Hlavne, že všetci plačú, že nie je práca...
Zo siguldského hradu sme šli na lanovku, ktorá nás previezla na druhú stranu údolia. Tam bola zrúcanina, trochu zabudnutá a bez stánkov, asi kilometer ďalej, dajme tomu na sever, nejaký zámok viditeľný z druhej strany. Vybrali sme sa na opačnú stranu, dajme tomu na juh, kde mali byť nejaké jaskyne a ešte ďalej ďalší hrad.
Šli sme teda po cestičke nazvanej „romantické serpentíny“ alebo niečo na ten spôsob. Podobných a ďaleko zaujímavejších chodníčkov je už iba nad Bratislavou kvantá, ale ako vravím, vedia to predať. Úplne najväčší gól bola tá jaskyňa. V podstate len taká diera v pieskovcovej skale, kde vyvieral vraj liečivý prameň a po stenách vyryté iniciály kdekoho, kto sa tu vyskytol. Ono to asi vyznieva, ako keby to celé stálo za dieru z koláča. To v žiadnom prípade. Je to stále tá fascinácia ich schopnosťou predať hovno ako exkluzívnu čokoládu v kontraste s našou schopnosťou spláchnuť zlato ako výkal.
Pokračujeme však ďalej na konkurenčný hrad, ktorý sme predtým pozorovali ďalekohľadom. Je to dosť veľký komplex, pochopiteľne zrekonštruovaný s rozsiahlou expozíciou. Musíme však stihnúť bus späť do Siguldy a následne do Rigy, preto záver prehliadky dávame raketovou rýchlosťou.
V Sigulde sme napokon zistili, že posledný autobus môžeme pokojne ignorovať a ísť poprvýkrát a naposledy vlakom. Získali sme tým čas na hľadanie ubytka v Estónsku. Prvé na rane je kúpeľné mesto Parnü.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára