Pobaltie I. (Litva)

Už je to nejaký deň od návratu z dovolenky a ja sa konečne odhodlávam splniť sľub, ktorý som dal spolucestujúcej Zuzke a predovšetkým sebe: napísať menší dovolenkový cestopis. Naša cieľová destinácia bola trochu moc na sever pre najrozšírenejší dovolenkový druh vyvaľovač plážový a trochu málo exotická pre typov, ktorí sami seba radi nazývajú travelermi. Pobaltie, teda v našom ponímaní Litva, Lotyšsko a Estónsko, sa ukázalo ako veľmi príjemná voľba pre nezaraditeľného dovolenkára ako ja.
Celkovo sme v priebehu dvoch týždňov navštívili osem miest a mestečiek, ak nerátam prestupné stanice, zastávky a podobne. Určite sa dalo aj viac, ale práve toto sa ukázalo ako optimum na to, aby človek vkuse nevláčil veľký ruksak a skutočne aj niečo videl. Cestovať z Prahy do Vilniusu autobusom sa nezdá ako tá najlepšia voľba už len kvôli tým dvadsiatim hodinám, ktoré to jednosmerne zhltne. Letecky to však, pochopiteľne, je o dosť drahšie, vlaky sú bez priameho spojenia a pravdepodobne ešte drahšie a auto (keby bolo) predstavuje kopu komplikácií s parkovaním, rôznymi poplatkami a v neposlednom rade nutnosť zostať triezvy.
 Takže, nastal deň D, Zuzka už v Prahe a ja sa budím s radostným zistením, že ma kurevsky bolí pred rokom zlomený členok. Občas sa to ešte stáva, ale bolieva maximálne zopár hodín. Teraz však bolí celý deň a začínam z toho byť dosť nervózny. Je jasné, že s tým v danej chvíli nič neurobím a riešim to nákupom najsilnejšieho, alebo aspoň najdrahšieho gélu, fľašou becherovky a dvomi knihami.
 Vyrážame niečo po ôsmej večer. Po dvoch hodinách už neviem, čo so sebou. Sledovať krajinu ubiehajúcu za oknami má sice svoje čaro, ale za tmy to už nie je celkom ono. Čítam, hniezdim sa a nenápadne pokukujem po spolucestujúcich. A potom ma slečna stewardka, či ako sa tomu v autobuse hovorí, požiada, aby som zhasol svetlo. Čumím na ňu ako pako, že o čo jej ide. To mám akože teraz povinne osem hodín spať? No, nebudem klamať, nasratý som bol riadne. Ale nakoniec sme prežili; ja s pulzujúcim členkom a vrtuľou v zadku, Zuzka s hlavou jak melón z mojich kecov. Ešte prestup v Marianpole (Litva) a konečne Vilnius.

  Vilnius

 Najprv odtrhnúť do zadku vlisované šatstvo, pretiahnuť stuhnuté údy, zredukovať nikotínový deficit a nájsť náš hostel, mimochodom jediné dopredu zabezpečené ubytovanie. Hostel Jamaika je blízko stanice, takže ubytovaní sme rýchlo. Namiesto šesťposteľovej izby nám dávajú štvorku, na ktorej býva ešte jedna mladá Austrálčanka. Nie som zrovna kecálek, ale pripadá mi vhodné prekonať sa a nadviazať aspoň nejaký primitívny rozhovor. Okrem spomenutého pôvodu, už zabudnutého mena a faktu, že cestuje sama už nič. Evidentne má ešte menšiu chuť do konverzácie s cudzími ľuďmi ako ja. Čo už, taký krásny pár z nás mohol byť.
 Príjemný podvečer, treba sa prevetrať, najesť, pivo ochutnať, ceny čeknúť. Vyrážame na predbežnú „kukačku“. A veru kukám ako hladný na zabíjačku. Za prvé, je tu čisto, ale nie tak „rakúsky“ (snáď mi rozumiete). Je to proste také milé, príjemné, nenútené. Za druhé, sú tu naozaj pekné dievčatá, chodia zväčša vo štvorici pravdepodobne preto, aby vydesili takých ako ja a človek má fakt problém nájsť, ktorá z nich je za ošklivku. A to som prosím pekne v tomto smere zhýčkaný Slovenskom.
 Nasledujúci deň už bol vyhradený takmer klasickému mestskému turizmu. Každý bedeker vám o Vilniuse prezradí, že je tu veľa kostolov. Neviete si predstaviť naše prekvapenie, keď sme zistili, že je to naozaj pravda. Nuž, je poznať, že najslávnejšie obdobie histórie Litvy je spojené s Poľskom. Celkovo je hlavné mesto, ostatne ako celá krajina, takmer úplná rovina. Preto kopec, na ktorom stojí hrad s dominantnou strážnou vežou pôsobí trochu zvláštne, akokeby ho tu kedysi vytvorili umelo, ale keďže je hneď za ním ďalší hrb s tromi krížmi, tak to asi bude prírodné.
Ak niekto očakáva, že budem vymenovávať a popisovať jednotlivé pamiatky, musím ho sklamať. Za jedno si houby pamätám, za druhé som príliš lenivý refrešnúť si spomienky vyhľadávaním informácií. Vilnius vo všeobecnosti pôsobí trochu ležérnym dojmom. Pokiaľ viem, je o niečo väčší ako Bratislava. Centrum nie je nejaký uzavretý celok nabúchaný pamiatkami, ale príjemne sa túlať krížom krážom uličkami sa dá.
Každopádne, za jeden deň sa dá komplet prejsť vrátane výstupu na spomínaný hrad, návštevy umeleckej štvrte Užupio (snáď si dobre pamatám) v Lonely Planet nazvanej „vilniusským Montmartrom“ (popravde, vôbec nijak umelecky to na mňa nepôsobilo) a niekoľkých krčmových zastávok. Mimochodom, v jednej z krčiem som sa rozhodol vynechať pivo, poväčšine Švyturys a vyskúšať miestny nápoj s lákavým názvom kvass. Hm, žiadna mňamka to nie je. Aby ste si dokázali predstaviť tú špecifickú chuť skúste si namiešať sódu, maggi (také to tekuté korenie do polievok) a možno trochu cukru, aby to nebola až taká morda. Na uhasenie smädu je to fajn, ale asi by som si musel dlho zvykať.
 Je jeden zaujímavý a pre nás popravde aj celkom vtipný fakt platný pre celú Litvu, ale aj Lotyšsko, v Estónsku som to až tak silno nevnímal. Asi v záujme národnej uvedomelosti a čistoty jazyka všetky cudzie výrazy foneticky prepisujú alebo jednoducho preberú a upravia, čiže pizza je pica, bar je baras, resp. baar. Čo nás však vážne dostalo bol nejaký plagát na film alebo čo, v originále Jackson´s niečo a v ich prevedení Džeksonas …, ale v podstate je to milé a nie až tak vzdialené nášmu prechyľovaniu ženských mien príponou –ová.
Ešte jeden lingvistický poznatok z pobaltia: hoci si naozaj úzkostlivo dávajú záležať na svojom jazyku, všade sa aspoň na bazálnej úrovni dohovoríte anglicky a pravdepodobne aj rusky. Čo sa tej ruštiny týka, nemal som ani pocit nejakej averzie k Rusom, ktorú som asi trochu očakával, ale to je možno dané ich všeobecnou otvorenosťou a pohostinnosťou voči turistom. Mám na mysli takú skutočnú, nie proklamovanú ako na Slovensku. Mimochodom, členok ma pobolieval ešte celý deň, ale na ten ďalší už to našťastie prešlo. To len taká poznámka pre tých, ktorí by ma chceli poľutovať.

  Klaipéda a Nida

 Naspäť do Vilniusu, na autobusovú stanicu, smer Klaipéda. Hoci máme po ceste druhé najväčšie litovské mesto Kaunas, tento vynechávame. Podľa viacerých zdrojov vraj nestojí za návštevu, ale takto spätne si myslím, že jeden deň by sme tam určite zúročili. Každopádne sme sa rozhodli smerovať k moru a Kurskej kose.
Predtým sme si online rezervovali hostel, podľa „Z“ zásadne v blízkosti stanice. Toto bolo asi naše najbizarnejšie ubytko. Najprv sme asi päťkrát prešli celú ulicu než sme si všimli nenápadný papier za oknom, ktorý označoval hľadané miesto. Lenže sme mmuseli najprv zavolať, aby nás niekto prišiel ubytovať. Desaťposteľová izba s minimom priestoru. Naozaj si ju vôbec nedokážem predstaviť plne obsadenú. Cena za posteľ však bola najvyššia, ktorú sme za celú cestu zaplatili, ale to len tak na okraj.
 Samotná Klaipéda nie je ničím príliš zaujímavá. Je vidno, že bola za vojny de facto zrovnaná so zemou, aj keď vidno snahu zrekonštruovať aj nemožné, čo je ostatne typické pre celé Pobaltie. Ideme sa aspoň prejsť k prístavu, trochu obkrúžime to, čo sa nazýva historickým centrom a zapadneme už podruhý krát na rovnakú terasu, bo tu je fakt veľmi sympatická obsluha (to bol teda dôvod pre mňa).
 Inak sme tu hlavne preto, že z Klaipédy sa trajektom dostaneme na Kurskú kosu, čo je polostrov v tvare kosy (what a surprise!). Učiníme tak hneď druhý deň ráno. Tých pársto metrov máme za päť minút a pár šušňov absolvovaných a ďalej autobusom asi päťdesiat kilometrov až k hraniciam ruskej Kaliningradskej oblasti, do mestečka Nida.
Tam sme bohužiaľ vychytali najhoršie počasie celej dovolenky. Zvládli sme ešte vystúpať na piesočné duny typické pre túto oblasť vrátane najvyššej z nich. Je to ozaj pôsobivé a z istého bodu je pekne vidieť na more z oboch strán polostrova napriek blbému počasiu. Práve toto nás odtiaľ vyhnalo späť do Nidy. Ešteže sme si kúpili Trei Devynerios (tri deviny), nie najchutnejší bylinkový špiritus, ale to hlavné – solídny obsah alkoholu – mal a to bolo hlavné.
 V Nide sme sa rozhodli vyskúšať ešte jednu miestnu špecialitu, cepelíny. Názov pochádza od vzducholodí kvôli ich tvaru, ale možno aj pre ich schopnosť po požití nadúvať. Sú to v podstate obyčajné mäsom plnené knedlíky s rôznymi omáčkami. Ibaže to cesto je podľa mňa len múka s olejom, je to neskutočne mastné a také mazľavé, že sme to ani jeden nedokázali dojesť. Možno sme len vychytili nejaké zle pripravené, ale dávať tomuto jedlu druhú šancu sa nám ani jednému nechcelo. Na druhej strane miestna cvikľová polievka, ktorej názov som nevedel ani na mieste nie to ešte teraz, bola napriek prvotnej nedôvere vynikajúca a dal som si ju počas cesty ešte niekoľkokrát v rôznych variantoch.
 Ale poďme naspäť do Nidy. Chceli sme sa ešte vybrať k majáku a na pláže lemujúce pobrežie priľahlé k baltiku, ale neustále prudké prehánky nás už dosť znechutili a dali sme prednosť návratu do Klaipédy a plánovaniu ďalšieho postupu. Čaká nás Lotyšsko, čiže Latvija.