Parnü
Toto mestečko sme mali v pláne aj pôvodne, akurát sme nepočítali s tým, že sa tu zdržíme o niečo dlhšie. Mala to byť jedna noc a ďalšie tri už sme chceli byť v Talline. Lenže v hlavnom meste je nemožné nájsť adekvátne ubytovanie, jedine že by sme sa každú noc sťahovali alebo zaplatili neakceptovateľnú cenu. Vraj sa koná nejaký koncert a všetky hostely sú plné. Aká hviezda tam hrala som nezistil, ale práve v tom termíne mali v Eesti sviatok nezávislosti.
Mimochodom, v celom Pobaltí sme mohli pozorovať veľkú hrdosť na svoju štátnosť. Bolo celkom bežné, že ľudia mali na domoch vyvesené štátne vlajky, obzvlášť v Estónsku počas toho sviatku.
V Parnü sme mali zabezpečenú jednu noc v nádeji, že ten Tallin ešte nejako vyhaluzíme. Nepodarilo sa, preto si rovno o jednu noc pobyt predlžujeme s tým, že si dáme jeden relaxačný deň. Na jednej strane nám to aj prišlo vhod, na strane druhej nebola iná možnosť ako odpočívať, pretože v Parnü skutočne nie je dva dni čo pozerať.
Je to asi päťdesiattisícové mesto s maličkým centrom a v podstate bez významnejších pamiatok. Chvíľu motať sa tam dá, zájsť si k ústiu rieky a prejsť sa po pláži, popozerať lodičky. To nám však vydržalo na prvé poobedie a večer.
Nebol vonkoncom zlý nápad kúpiť fľašu rumu a koly a ponocovať na záhrade penziónu. Vstali sme až okolo obeda, šli sa najesť a šup ho na pláž. Tá bola pekná, dlhá, s jemnučkým pieskom, rozdelená na ženskú, mužskú a mix-zónu. Dokonca aj celkom pekne bolo, iba tí ľudia chýbali. Až na pár zúfalcov a ešte menej zúfaliek úplne ľudoprázdno.
Nebolo na čo pozerať, dokonca ani „Z“ sa nehodila do plaviek. Tak si teda čítame, hádžeme frisbee v severnom vetríku a dokonca som sa do vody odhodlal. Prekvapivo nebola studená, ale to bolo pravdepodobne tým, že nejakých sto metrov od brehu bola voda stále maximálne po kolená. Tam niekde moje kúpanie skončilo.
Medzitým sme museli ešte vyriešiť ďalšiu noc. Voľba padla na ďalšie kúpeľné mestečko na pobreží – Haapsalu. Nocľah bez problémov, ale tranzit sa ukázal ošemetnejší. Jediné priame spojenie z Parnü o štvrtej poobede, čo je príliš neskoro. Alternatíva s prestupom spočívala v presune cez celé Estónsko do Tallinu a odtiaľ naspäť do Haapsalu. Nakoniec sa predsa len podarilo vypátrať jedno spojenie o siedmej ráno s prestupom v Lihule. Staniž se. (Malá lingvistická vsuvka: ak chcete mať správnu eesti výslovnosť vložte si do pusy banán a povedzte Lihula. Overené!).
Haapsalu
Ráno si musíme trochu privstať a tak trochu z donútenia sa posúvame na ďalšiu métu. Do Haapsalu dorážame okolo deviatej ráno, ale ideme skúsiť šťastie do penziónu, aby sme si mohli aspoň zložiť bágle. Neúspešne, nikto neotvára. Vraciame sa na stanicu do úschovne. Tu sme stretli prvého človeka angličtinou nepobozkaného, ale u staršej tety v úschovni s kumulovanou funkciou hajzelbaby to zase až také prekvápko nebolo. Tu pomohli fragmenty ruštiny uviaznuté v pamäti.
Odľahčení o batohy štartujeme sightseeing hneď na stanici. Budova železničnej stanice bola v niečom naj v bývalom cárskom Rusku (áno, už vtedy malé Estónsko zhltli). Ak si dobre spomínam, bolo to najdlhšie kryté nástupište alebo dačo na ten spôsob. Čo bolo bolo, teraz už je železnica v Haapsalu bez života, ale na slepých koľajniciach sú odstavené rôzne lokomotívy a vagóny ako vonkajšia expozícia a bez problémov sme si mohli po nich poloziť, okrem interiéru samozrejme.
Pokračujeme smerom k moru, chvíľu len tak mulatujeme na lavičke uprostred miestnych mokradí u pokojnej zátoky, hneď zrána do seba lejeme ďalší rum (teda hlavne ja), tak trochu zabíjame čas a keď sa konečne pohneme zámerne sa vyhýbame miestnemu hradu, aby sme si aspoň niečo nechali na poobedie.
Pobrežie tu je nadmieru členité a zaujímavé, chvíľu koketujem s myšlienkou požičať si čln, akurát som už akýsi indisponovaný a už len predstava veslovania mi spôsobuje počínajúcu paralýzu svalstva.
Ideme radšej pozrieť Čajkovského lavičku. Veľmi rád sem vraj chodil a pravdepodobne tu aj tvoril. Vo všeobecnosti bolo Haapsalu v istom období obľúbeným útočiskom niekdajších, predovšetkým ruských celebrít.
Po ubytovaní a obede prišiel na rad spomínaný hrad, ako inak, zrekonštruovaný a s expozíciou. Tá tunajšia je chvíľami až trochu smiešna. Nedostatok pôvodných artefaktov donútil zostavovateľov zbierky improvizovať. V miestnosti, ktorá mala byť akože stredovekým alchymistickým laboratóriom sú porozkladané rôzne nádoby a skúmavky a vrstva prachu im má asi pridať na veku. Inde zase nejaká drevotriesková škatuľa namaľovaná tak, aby akože vyzerala starožitne. Ani nie že fake, jednoducho len kulisy, ktoré sa ani nesnažia vyzerať vierohodne. Ale znova musím oceniť tú ich snahu. Prespať sa a najvyšší čas vyraziť do Tallinu.
Tallin
Pred nami sú posledné tri a pol dňa dovolenky. Jednu noc v Talline máme zabezpečenú, tú ďalšiu sme poriešili tak, že pôjdeme nočným busom späť do Vilniusu, odkiaľ máme lístok do Prahy a prespíme sa v autobuse. Naivky.
Ale pekne po poriadku. V hlavnom meste Estónska máme hostel najďalej od stanice, ale zato priamo v centre. Zložili sme sa a okamžite vyrazili do ulíc. Čo sa týka historického centra, je Tallin najzaujímavejší zo všetkých miest, ktoré sme navštívili. Celé je uzavreté medzi hradby a tvorí jednoliaty celok zapísaný v UNESCO. A vôbec nie je také malé, ako by sa mohlo zdať. Svoje čaro mu dodáva aj fakt, že sa rozkladá na kopci alebo terénnej nerovnosti, aby sa skutočné kopce neurážali.
Čím viacej pamiatok niekde je, tým horšie sa to popisuje. V tomto meste je naozaj veľa zákutí, chrámov a pekných budov. Už len samotné hradby s kvantom veží, vežičiek a brán vyzerajú super a výnimočne autenticky.
Podstatnú časť starého mesta sme prešli hneď prvý deň a to tak, že nám poriadne vyhladlo. Ibaže celé Estónsko a Tallin obzvlášť sú už skutočne drahé. Jedlo v reštike od 12 eur hore, pivo bežne za 3 éčka, na jednej terase sme videli lákavú ponuku: happy hours, beer only 4€. Na postsovietsku republiku dosť.
Aby som sa však dostal k podstate, skončili sme v McDonalde. Anorektická peňaženka zvíťazila nad predsavzatiami. Ibaže môj tráviaci trakt sa proti tomuto americkému imperialistickému útoku vzpriečil. Hrdinom som sa snažil byť len chvíľu. Nuž, ťažko sa napínajú bicepsy, keď musíte napínať zvierače.
Prehliadku som začal dosť flákať a s každou ďalšou minútou bolo evidentnejšie, že to na hostel proste nevydržím. Verejné toalety normálne ignorujem, ale hraničná situácia si vyžaduje hraničné riešenie. Buď zapadnem niekde do podniku, kde veľmi často mali jeden unisex záchod alebo nejaký public. Mám šťastie. Jeden, taký ten automatizovaný, samočistiaci sa začal predomnou zvodne vlniť. Lenže obsadený! A poznáte ten pocit, keď vyslobodenie je už na dosah a ostražitosť akosi podvedome poľaví? Toto bol presne ten prípad, ale netešte sa, do gatí som nepustil.
Našťastie to boli iba nesmierne dlhé, prepotené sekundy, kým sa búdka slasti uvoľnila, kým sa dokončil samočistiaci proces a kým som dokázal roztrasenou rukou trafiť tých dvadsať centov do štrbiny.
Popisovanie fekálnych zážitkov mi, zdá sa, ide lepšie ako popis kultúrnych pamiatok. Ale úprimne, čo vám viac utkvie v pamäti? To, že ste sa niekde takmer posrali alebo nejaká vyblednutá freska?
Našťastie, tu tallinské zážitky neskončili. Z gastronomického (a zdravotného) hľadiska bolo dobré, že sme objavili najstaršiu krčmu v Talline. Tak dlho sme krúžili po meste, až sme napokon zistili, že to najprijateľnejšie máme doslova pod oknami hostela. Na tunajšie pomery lacné jedlá a tri pivá za cenu dvoch, čo sa síce týkalo Staropramenu, čo pre Slováka žijúceho v Prahe nie je zrovna exotika a boli sme dvaja, ale to sú problémy riešiteľné.
Keď už nás centrum omrzelo, vybrali sme sa do prístavu. Tu sme už videli riadnejšie plte, ako kdekoľvek predtým. A hlavne záplavu obchodov s alkoholom, z ktorých ťahali bohatí susedia (predpokladám, že hlavne Fíní a Švédi) celé kartóny chľastu. Tak sme sa nechceli nechať zahanbiť a kúpili si tiež aspoň jednu butilku Vanu Tallinu. Celkom dobre piteľný likér, tzv. bezbrzdózny.
Takto vyzbrojení sme išli omrknúť ešte jednu atrakciu, bývalú väznicu. Keď ma Zuzka na to lákala, nevedel som si veľmi predstaviť o čo tam pôjde a ona sama tiež nie. Veľmi prekvapivé, až bizarné „múzeum“. Je to kúsok od centra po pobreží, vstupné bolo tuším dve eurá na osobu a je to fakt haluz. Proste opustená väznica myslím, že fungovala ešte aj po osamostatnení Estónska.
Bez sprievodcu sa prechádzate po chodbách, niekde je totálna tma a bez baterky to jednoducho nedáte už len preto, že sa tam všade váľajú najrôznejšie haraburdy a vy si proste nechcete ublížiť. Len kde tu je informačná tabuľka, že práve vchádzate napríklad na ošetrovňu, kde sa ešte nachádza zničené zariadenie, porozbíjané fľaše s čímsi, čo radšej nechcete zisťovať a vôbec bordel. Hovorím, bolo to zaujímavo bizarné, ale trochu nepochopiteľné, pretože to tam vážne vyzerá, že si tam každú chvíľu musí niekto ublížiť. No veď počkajte, až vám na to príde EÚ!
Summa sumárum, v Talline je čo robiť a škoda, že nám nevyšla aspoň jedna noc naviac, aby sme stihli výlet na jeden z ostrovov. Tak možno nabudúce, teraz je pomaly čas nakúpiť posledné suveníry a šupito na nočný bus späť do Vilniusu.
Vilnius a Trakai
Cestou do Litvy sme toho obaja veľa nenaspali, takže o siedmej ráno na starej známej stanici veľkým entuziazmom neoplývame. Je však piatok ráno a dostavník na juhozápad odchádza až v sobotu poobede. Ubytko sme si zariadili hneď pri prvom pobyte vo Vilniuse v rovnakom hosteli.
Ideme si tam aspoň zložiť veci, aby sme mohli pokračovať v plánoch. Týpka na recepcii sme kruto prebudili. Asi nečakal, že niekto by mohol prísť na check-in o pol ôsmej. Bágle nám tam však nechali a to bolo hlavné. Môžme pokračovať do Trakai.
Trakai je jedno z mnohých bývalých hlavných miest Litvy a je tu asi najznámejšia pamiatka – ostrovný hrad rovnkého mena. Je to fakt kúsok od Vilniusu, maximálne hodinu busom a určite sa oplatí vidieť. Už iba tá scenéria hradu na ostrove v jazere stojí za to. Zase síce platí, že je tu viditeľná rekonštrukcia, ale človek si na to po dvoch týždňoch zvykne a už mu to ani nepríde.
Vyzerá to tam naozaj parádne, aj expozícia je o poznanie na vyššej úrovni, ale je to predovšetkým to okolité prostredie, ktoré dodáva tomuto miestu jedinečnosť.
Pochopiteľne, pokiaľ si neprenajmete čln alebo rovno plachetnicu aj s kapitánom a nezavezie vás dakde ďalej po jazerách (je ich tam hneď niekoľko a prepojených), po pár hodinách nemáte čo robiť. Nám sa to stalo a to je vždy dobrá príležitosť na jedlo a pivo.
Myslím, že sme natrafili na jediný podnik v Trakai, ktorý ani náhodou neočakával turistov, ale my sme sa ku koncu dovolenky aj tak už cítili ako domáci. Pohoda.
Podvečer návrat do Vilniusu, nutná sprcha, nové handry a celkovo sa dať do poriadku po viac ako tridsiatich hodinách. Už žiadne veľké chodenie. Posledné suveníry, dokompletovať zbierku tričiek a už fakt len také leháro pri jedle a pití a psychicky i materiálne sa pripraviť na ďalšiu dvadsaťhodinovú dávku v autobuse.
Cestu naspäť by som ani nespomínal, nebyť skupinky Rusov, ktorí sa najebávali vzadu. Nič proti, ja som takto popíjal tiež, ale ak niekto nepozná mieru, končí to často veľmi trápne a nepríjemne. Jeden z tých týpkov sa zložil na sedadlá a zaspal. Potiaľto dobré. Lenže zrazu počujem zvuk, ako keď si niekto nalieva vodu do pohára. Znelo to naozaj nevinne. Tento zvuk sa však opakoval stále častejšie a nakoniec došlo úplne každému, že to nebude vodička.
My sme sedeli krížom vpredu od neho, takže relatívne v bezpečí, ale nevedel som si predstaviť, že budem ešte polovicu cesty sedieť v grckovom smrade. Šiel som zalarmovať stewardku. Tá nechápala, čo chcem povedať, hlavne som si nevedel za pána spomenúť, ako sa predmetný úkon povie v angličtine, ale došlo jej, že má ísť za mnou.
A čo spravila? Doniesla igelitku a nastokla mu ju na hlavu. Vlastne ani neviem, aké riešenie som čakal, asi že niekde zastavia, preberú toho ožralu a aspoň trochu to vyčistia. Aspoň že sa po chvíli vrátila a oznámila mi, že dole sú ešte nejaké voľné miesta a môžme si presadnúť. Ale povedala to fakt len mne. Ono sa vážne asi oplatí nedržať hubu. Určite sme na tom neboli najhoršie, ale boli sme zrejme potencionálni sťažovatelia.
Pre nás nakoniec dopadlo dobre aj toto extempore.
Ahoj Lietuva, hoj Latvija, čus Eesti. Niekedy sa hádam ešte uvidíme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára