Nové trendy a zblbnutí ľudia

Po nejakom čase si hovorím, že využijem stav insomnie na napísanie nejakého príspevku na blog. Žiadne prevratné udalosti sa v mojom súčasnom bytí neodohrávajú, ak nepovažujem za takýto jav svoj totálne obrátený biorytmus. Ten je však so mnou spätý nerozlučne už mnoho rokov, takže nič nové.

Myšlienky, ktorými sa zaoberám sa snažím vložiť do textu, ktorý mal byť pôvodne len jedným z príspevkov na tejto stránke, ale akosi zázračne sa slová neustále nabaľujú a jeho rozsah je už teraz priveľký na zavesenie sem. Možno ho rozdelím a predsa len zverejním. To len aby si niekto nemyslel, že ma písanie omrzelo. Teraz sa však potrebujem na chvíľu od toho oslobodiť a dať niečo len tak.

Takže o čom moji milí? Nechám sa inšpirovať dnešnou pracovnou cestou z Blavy do Nitry. Išiel som totiž spolu s kolegom a ten si čerstvo zaobstaral kúlovú hračku – GPS. A práve jeho použitie pri našej ceste (pre neznalých, celá trasa vedie po diaľnici) ma nesmierne zaujalo.

Hneď ma napadla paralela s mobilmi v začiatkoch ich používania. Z tej doby mi utkvelo v pamäti najmä značne okázalé používanie týchto prístrojov pripomínajúcich najviac asi tehlu s displejom a tlačidlami. Namakaní týpci s telefónmi bez šnúry nás - loserov bez podobného výdobytku modernej techniky v osobnom vlastníctve – obšťastňovali extrémne hlasnými hovormi. Tie sa mimochodom najčastejšie týkali kšeftov rádovo sa pohybujúcich minimálne v ťažkých desaťtisícoch prípadne prejavov samčieho ega pri prezentácii svojich nesporných úspechov pri rozširovaní svojho isto kvalitného genetického materiálu medzi samičkami (pardon dámy). Miernejším a rafinovanejším prejavom vlastníctva mobilu bolo jeho vyloženie do zorného poľa prítomných pri každej možnej príležitosti a neustála kontrola sprevádzaná patričnou mimikou, ktorá mala všetkým naznačiť, že majiteľ očakáva každú chvíľu nesmierne dôležitý hovor (pravdepodobne o ťažkom kšefte alebo babenkách/týpkoch).

My ostatní sme si samozrejme mysleli svoje a pre zmenu sme okázalo opovrhovali týmito trapošmi... až do chvíle, keď sme sa sami stali šťastnými používateľmi mobilu. Až by sa zdalo, že tieto malé prístroje majú magickú schopnosť meniť ľudský svetonázor.

Ďalšiu paralelu pri používaní GPS a mobilov vidím vo fakte, že po ich nadobudnutí človek akosi automaticky získava presvedčenie, že sa bez daného zariadenia už v živote nemôžete zaobísť. S navigačným systémom mám priamu skúsenosť v dvoch prípadoch vrátane toho dnešného, pri ktorom som už naznačil jeho nezmyselné použitie na diaľnici. Celé to bolo zaklincované pri príjazde do Nitry. Našťastie sme obaja s kolegom poznali cestu do miesta určenia aj bez sexy hlásku našej elektronickej navigátorky, ktorá očividne ignorovala jednosmerky a zákazy vjazdu nevraviac už o tom, že nás chcela hnať o dobrých desať kilákov naviac po obchvate. Keby ste boli náhodou takí trápni a nevedeli, tak pri každom akože zlom odbočení cicka v krabičke oznámi „prepočítavanie“ a snaží sa vás dostať napriek vašej blbosti do cieľa. Po asi desiatom prepočítavaní som už čakal, že tá pipina to už nevydrží a podľahne panike a zúfalstvu z takých kreténov, ale držala sa. Ja ale verím, že pri súčasnom prudkom vývoji technológií bude do dvoch rokov vyvinutá emocionálne dokonalejšia verzia, ktorá okrem neomylnej navigácie bude vodičom nahrádzať partnerku alebo manželku na mieste spolujazdca aj nárekmi, nadávkami a podobne. Len dúfam, že to vývojári nedotiahnu do absolútnych dôsledkov a virtuálna navigačná samica sa bude dať vypnúť.

Ták... som sa trocha tematicky zregeneroval a môžem zase pokračovať v ťažkých pisateľských kládach.