Nechápem... (1. časť)

Tak panstvo, rozhodol som sa, že sem postupne zavesím jeden z mojich pokusov o... čo ja viem, čo to akože má byť(?), snáď poviedka. Prípadná podobnosť s mojim prípadne vašimi životmi, bývalými frajerkami a vôbec s niečím reálnym je čisto náhodná... alebo nie? A naozaj by som bol rád, keby ste mi napísali akékoľvek názory. Ďakujem.

Sme spolu o niečo dlhšie ako rok, čo je pri mne už vskutku slušný čas. Nechápem, čo na mne môžu vidieť tie mladé slečny, peniaze to určite nebudú. V tomto období to platí dvojnásobne, ale aspoň si môžem hladkať svoje nabúrané sebavedomie z materiálneho neúspechu.

Veľmi ma mrzí, že si absolútne nemôžem dovoliť zobrať ju niekam do mesta, do klubu alebo na nejaký výlet. Čo sa dá robiť, sám som si nevyrazil von už zopár mesiacov. Na druhej strane na nedostatok spoločne stráveného času sa ani jeden sťažovať nemôžeme. Bývame obaja u mňa na byte a s výnimkou času, kedy ja som v práci a ona v škole sme prakticky stále spolu. A taký stereotyp človeku skôr či neskôr začne liezť na mozog.

Pozvanie starého kamaráta na pánsku jazdu bolo preto pre mňa ako vyslobodenie z ročného pobytu v ponorke. Prachov naozaj nebolo veľa, ale na to pivko sa určite nájde a okrem toho ma Viktor, oboznámený s mojim hendikepom, pozval. Potrebujem predovšetkým komunikáciu s niekým iným, nezávislým od nášho vzťahu, v ktorom sú hádky pre totálne blbosti stále častejšie. Dnešok je exemplárnym príkladom tohto stavu.

Prichádzam domov z práce a už sa nemôžem dočkať večera. Tina je už doma. Nechcem to stupídne odďaľovať a radšej idem hneď s pravdou von.

„Zlatinko, volal mi dnes Viki a pozval ma večer na drink...“ nadhadzujem a čakám na prvú reakciu, od ktorej bude závisieť spôsob ďalšej komunikácie. Zdrobneniny a výrazy typu srdiečko, ušiačik alebo chrobáčik používam výhradne so sarkazmom, ale teraz to zo mňa vyletelo celkom prirodzene, asi z obavy o vývin situácie v podvedomí a vytváraní si čo najlepšej východiskovej pozície.

„Super! A o koľkej?“ zaštebotala s neskrývaným nadšením, čo zasa mňa neskrývane zmiatlo.

„Okolo siedmej... a ty tiež niekam ideš?“ vystrelil som kontraotázku bez rozmyslu a začal toho ľutovať už keď letela pomedzi zuby. Poznáme sa už dosť dôkladne na to, aby som vedel, že jej reakcia mohla znamenať celé spektrum možností a ja by som mal najprv presondovať terén. Že som zo seba spravil jednou krátkou vetou slona v porceláne sa ukázalo hneď vzápätí.

„To má akože čo znamenať? Ty sa pôjdeš najebávať do mesta a ja mám sedieť doma na zadku?“

„Nič také som nepovedal, len som podľa tvojej reakcie myslel, že máš nejaký program,“ snažil som sa z toho vybrusliť, lenže tým som sa do toho iba viac zamotával.

„Takže môžem ísť s vami,“ pokračovala už kľudnejšie a nahodila oznamovací tón, aby zamedzila ďalším prípadným diskusiám a pochybnostiam.

„Hmmm, fakt neviem, či to bude úplne v pohode,“ pokúšal som sa argumentovať, „okrem Vikiho príde ešte Maňas a ďalší traja týpci. Proste samí chalani...“, ale jej protiútok zrazil moje pokusy späť do štádia nevyslovených myšlienok.

„Kurva čo sa za mňa hanbíš alebo čo? Už si ani nepamätám, kedy sme boli spolu vonku,“ to už skôr kričala. „Stále trčíme na byte alebo musím ísť von s kamoškami. Už ma to nebaví! A keď sa ti konečne uráči vypadnúť, tak jedine bezo mňa,“ nasadila ťažký kaliber ženskej logiky a hry na city. „To sú ti kamaráti prednejší ako ja?“

Toto už som poznal príliš dobre. Môžem rozprávať, čo len chcem, aj tak z toho v jej očiach vyjdem ako kretén. V tomto momente by som mal vzdať pokusy o vysvetľovanie, ale to by som nesmel mať žiadne ego. A predovšetkým mám pocit, že pravda je, ako inak, na mojej strane a okrem toho mám právo na voľný pohyb. Teraz už mi to príde ako vnucovanie sa a to mi lezie poriadne na nervy. Zatiaľ sa však držím v kľude, čím naopak ja dodávam váhu svojim rádoby faktickým pripomienkam, na rozdiel od nastupujúcej Tininej hystérie.

„Prosím ťa, ukľudni sa,“ snažím sa dostať situáciu aspoň do relatívneho normálu, „viem, že sme dlho nikde spolu neboli, ale veľmi dobre vieš prečo. Z Viktorom sme sa nevideli minimálne pol roka a chcem si s ním normálne pokecať. Proste také chlapské reči alebo ako to mám nazvať. Sama si povedala, že ty z babami chodíš von a tiež určite preberáte veci, ktoré by ste pri týpkoch nerozoberali. Je mi jasné, že pre teba to nie je argument, ale my sme spolu každý jeden deň a ja sa potrebujem občas stretnúť aj s niekým iným,“ nechala ma nezvyčajne dlho rozprávať bez prerušenia až som sa sám zasekol.

Ukázalo sa, že to bolo len ticho pred skutočnou búrkou. „Takže zrazu máš prachy na chodenie do mesta. Fantázia!“ zvyšuje hlas a popritom sa afektovane smeje. Už mi je úplne jasné, že sa to do poriadku nedá, ale sám som nebol schopný to zastaviť.

„Ježiši, Tinda,“ skúšam zastaviť lavínu, „Viktor ma pozval.“ To sú však už len také pokusy zo zúfalstva. Zrazu dostávam spásonosný nápad a chcem veriť, že zaberie. „Pozri, my pôjdeme niekam na pivo a potom asi vyrazíme do Diery. Tam je dneska zadara akcia. Zavolám ti okolo desiatej a môžeme sa tam potom stretnúť.“ Zdá sa však, že ma vôbec nepočúva a neustále pokračuje v guľometnej paľbe. Zrazu ako keby uťal.

Neviem, či v reakcii na môj návrh, ale Tina prichádza s novou taktikou. „Kam vlastne idete?“ znova ma zmiatla totálnou zmenou v správaní aj zmenou tónu.

„Prečo?“ zmohol som sa len na primitívnu jednoslovnú otázku. Tuším za tým nejaký kuleh.

„To sa nemôžem spýtať kam ideš s kamošmi?“ pýta sa akože tak mimochodom a môj tušák začína získavať jasnejšie kontúry. Teraz by bola blbosť vykrúcať sa z toho, ale aj tak to skúšam.

„Neviem, budeme si ešte volať,“ klamem, pretože sme už viac menej dohodnutí na stretnutí v jednom z obľúbených podnikov pod hradom. „Čo ma chceš prísť skontrolovať?“ nedá mi, aby som sa nepokúsil zistiť, čo má za lubom.

„Máš snáď predo mnou čo skrývať? Veď aj ja si môžem len tak vybehnúť na drink, či nie?“ hovorí s nespochybniteľnou logikou.

„Snáď nechceš, akože náhodou, prísť za nami? Nezdá sa ti to trochu trápne?“ oponujem a celé mi to pripadá absolútne iracionálne, ale nechcem už prilievať olej do ohňa. Apelujem na jej dôstojnosť a som si takmer istý, že to zaberie a nemýlil som sa.

„Vieš čo, choď do riti!“ posiela ma tam, kde mi to doteraz bolo odopierané a sama sa začína obliekať. Ja nerobím vôbec nič, iba sa na ňu pozerám.

Veď ju to zasa prejde. V duchu som si medzitým sľúbil, že ju čo najskôr musím niekam vytiahnuť. Na jednej strane ju chápem, ale na takéto scény už fakt nemám náladu. Jeden posratý večer chcem stráviť s niekým iným a hneď je oheň na streche. Dvere sa prudko zabuchli a ja tupo čumím na poletujúci kus papiera prinúteného k letu prudkosťou Tininho odchodu.

pokračovanie nabudúce...