Vstupujem do Pekla a rozhliadam sa okolo po známych tvárach, ale okrem barmana nepoznám nikoho. Ešte stále rozhodený z hádky s Tinou si sadám k veľkému stolu, za ktorým si pripadám akosi nepatrične. Našťastie ostatní prichádzajú ešte skôr, ako mi prinesú objednané pivo a ja nebudem vedieť čo s rukami, nohami a hlavou.
„Nazdar kámo, ani nevieš ako rád ťa vidím,“ volá Viktor takmer už od dverí a rozťahuje ruky zároveň s úsmevom ako keby mal v kútikoch úst pripevnené neviditeľné lanká. „Kokšo, ako dlho sme sa nevideli? To už je dobrého pol roka.“
Jeho entuziazmus je prudko nákazlivý a to je jeden z mnohých dôvodov, prečo ho mám tak rád. Presne toto potrebovala moja zdecimovaná dušička. Bez rozpakov sa objímame a zo mňa sa razom vyparili všetky blbé pocity. Zdravím sa aj s ostatnými a sadáme k stolu.
„Prezraď mi konečne ako to robíš, že vyzeráš aj po rokoch stále rovnako?“ nadhadzuje Vik, „to bude asi tými mladými cickami, s ktorými to ťaháš,“ dodáva so smiechom. Naozaj neviem čím to je, ale veľa ľudí mi hovorí niečo podobné. Len škoda, že aj ja to tak necítim, aspoň v tomto období nie.
„No, to bude asi skôr tým, že nemám prachy a tak nosím stále tie isté handry ako pred rokmi,“ snažím sa o sarkazmus na vlastný účet.
„Chodíš stále s Tinkou?“ pokračoval v načatej téme, „a príde sem aj ona?“ Tak presne toto som potreboval. Nakoniec sa fakt budem cítiť ako totálny kretén.
„No jasné, až na to, že toho v poslednej dobe veľa nenachodíme. Myslím, že máme teraz takú menšiu ponorku,“ odpovedám. „Dnes sme sa zase chytili... práve, že sem chcela prísť, ale ja som potreboval byť aspoň chvíľu bez nej. Viem, že jej zďaleka neposkytujem to, čo by potrebovala, ale stále sa nemôžem dostať z tých sračiek.“
„Počúvaj kámo, ale ty vôbec nepôsobíš, že by si sa topil v problémoch a depkách. Vždy keď sa stretneme si úplne v pohode, teda aspoň na mňa tak pôsobíš a to už ťa poznám nejaký ten rok,“ konštatuje Viktor a prinúti ma zamyslieť sa.
„Hmm, asi to bude tým, že keď ťa vidím, tak sa musím smiať,“ pokúšam sa o taký polovtip, ale pokračujem už vážne. „Vieš, my sa stretneme raz za čas a pri podobných príležitostiach. Nie som sebadeštruktívny typ, aby som to v sebe živil za každú cenu. Bohužiaľ, potom si to asi odskáče napríklad Tinda, ktorá je so mnou skoro stále. A ja v podstate ani nemám depky, iba sa chcem dostať z dlhov a to prináša zo sebou takéto haluze,“ rozhovoril som sa, ale už som to chcel nechať plávať a tak som to ďalej nerozvíjal.
„To bude určite v pohode. Raz spravíš dieru do sveta,“ snaží sa Vik pozdvihnúť moje sebavedomie a hneď aj spečaťujeme optimistické vyhliadky neurčitého charakteru boraxom, ktorý je zároveň bodkou za temnými témami dnešného večera. S pribúdajúcim časom a obsahom alkoholu v krvi sa moje frustrácie dostávajú do kómy a ja by som im s potešením umožnil okamžitú a definitívnu eutanáziu. Na otravu alkoholom však určite neskonajú, skôr naopak, prebudia sa ešte silnejšie a preto sa radšej držím na uzde.
Večer pokročil a my sa rozhodujeme, že sa pomaly presunieme do Diery na drumáč. Skúšam teda volať Tine, ale neberie mi telefón. No čo už, asi sa ma rozhodla potrestať odmietaním akejkoľvek komunikácie. Vyrážame teda a nerobím si z toho ťažkú hlavu.
Neprešli sme ani dvesto metrov a pred nami sa črtá povedomá postava – Tina. Neviem, či je to len náhoda, ale v podstate je to jedno. Prechádza okolo nás, pozdraví ako keby nič a bez zastavenia si to šinie ďalej napriek môjmu volaniu. S chalanmi pozeráme na seba ako blbci a ja sa neviem rozhodnúť, či sa mám za ňou rozbehnúť, ale nakoniec sa na to vyseriem. Je dosť možné, že práve na to čaká, ale ja nemám chuť nanovo riešiť veci, ktoré nie sme schopní rozlúsknuť od kedy sa poznáme. Ach jo, ten náš zacyklený vzťah.
....pokračovanie nabudúce....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára