Insomniac

Hlboká noc je silným vetrom unášaná do stratena. Ja sedím a premýšľam, prečo tu sedím a premýšľam. Obrátený životný režim mi prináša hodiny samoty vypĺňané intenzívnou mozgovou činnosťou. Zvykol som si na to, ale už sa nemôžem dočkať, kedy sa to zase upraví aspoň do relatívneho normálu. Mám síce rád noc a dokonca aj v obdobiach takmer pravidelného vstávania som najaktívnejší (aspoň čo sa kreativity týka) práve počas nej, ale energiu predstavuje Slnko a to mi začína chýbať.

Občas si už pripadám ako sova alebo netopier. Hlavne v tomto ročnom období vyznačujúcom sa krátkymi dňami. Zaspávam s vychádzajúcim Slnkom a kým sa mi podarí prebrať k životu už je zasa tma. Zopár dní mi to nevadí, ale už z toho pomaly začínam byť dosť mimo. Celý život som sa cítil byť iný, ale toto je už aj na mňa priveľa. Zvláštne je najmä to, že aj keď niektorý deň pracujem od skorého rána, tak jednoducho vôbec nejdem spať s tým, že aspoň potom bez problémov zalomím skoro večer a biorytmus sa upraví. Lenže moje telo je akokeby naprogramované na ten nočný mód a ja zasa sedím s vypleštenými očami pred monitorom do svitania. A dnes to nie je iné.

Celý problém by ani nebol problémom, keby som nezačal pociťovať deficit inšpirácie pri písaní. Rád zachytávam postrehy z prežitého dňa alebo sa len jednoducho nechávam nabíjať slnečným svitom, ktorý potom písaním uvoľňujem. Teraz však už bežím na rezervu. Nepociťujem depky ani frustrácie, ale nemám v sebe ten zápal potrebný na písanie...

...nejako som zadrichmal. Klasicky, okolo šiestej ráno. Tesne po deviatej zvoní telefón. Čo som? Kde som? Inštinktívne ho beriem do ruky a niečo stláčam... blbý budík; to som kedy nastavil? Dezorientovaný pozerám na displej, na ktorom figuruje Matrosh a nechce odtiaľ zmiznúť. Héé? Pár sekúnd mi trvá kým mi zapne, že to nie je alarm call, ale normálka hovor. „Héé?“ ozývam sa duchaplne, tentoraz nahlas. „Nazdar. Poď ma, prosím ťa, vykopnúť...“ objasňuje mi prostredníctvom satelitu šuhaj stojaci za dverami len pár metrov odo mňa. „Jasné, jasné... I am fresh and I am gonna...“ odpovedám, ale to už skôr len v duchu. Rastamani vstávajú skoro a treba ich pustiť do ulíc.

Sprvu sa pohybujem ako zombie, ale schody dole-hore na štvrté mi rozprúdia krv a ja som prebraný natoľko, že tu teraz ťukám do kláves. A prečo to robím? Žeby mi ten krátky výlet cez cestu po rožky stihol dobiť batérie? Možno. Alebo náhly záblesk inšpirácie, ako konečne niečo dopísať. To je vlastne celkom jedno.

Práve som zistil, že insomnia ako nespavosť ešte nie je vo wikipedii spracovaná. To je tuším normálna výzva. Veď kto iný by mal o tom niečo vedieť, ak nie ja. Hmm, ale ako tak nad tým rozmýšľam, ja nespavosťou asi ani netrpím. Chrním každý deň viac než dosť, ibaže v nesprávnom čase...

...a teraz sa už na to môžem vysrať a idem si ľahnúť, veď už je jedenásť hodín. Dobrý deň...