Nechápem... (3. časť)

Diera je klub, ktorý si po celé roky nezískal svoju exkluzívnu klientelu, ktorá by ho držala nad vodou. Jedinou výnimkou sú pravidelné štvrtkové drumandbassové akcie, ktoré bývajú dosť narvané, ale to iba preto, že majú nulové vlezné. Pri akomkoľvek pokuse zaviesť aspoň symbolické vstupné sa to odrazilo na prudkom poklese návštevnosti. Dnes to našťastie nehrozilo a so mnou tie lámané beaty už poriadne trhajú. Hudba a tanec boli pre mňa odjakživa bránou do inej dimenzie. Vždy, aj keď mi bolo neviem ako zle, na tanečnom parkete som to dokázal pustiť z hlavy. Všetko zlé sa zo mňa vyplavovalo spolu s potom.

Stretávam tu množstvo ďalších známych. Predsa len som bol dlhodobo pravidelný návštevník takmer všetkých akcií, na ktorých dominoval bubon a basa. Pokračujeme v nastúpenom trende a mierime rovno k baru, ale už to so mnou poriadne lomcuje a ja sa pri čakaní na drink pohupujem do rytmu. Kopnem to do seba a nechávam sa vcucnúť masou ľudí na parkete. Zatváram oči a len záblesky stroboskopu presakujú cez viečka a vytvárajú tancujúce farebné škvrny. Vylučujem zo seba posledné zvyšky negatívnych stavov.

Nemám poňatia ako dlho som tam takto strávil, ale zrazu mi do uší vnikne ženský hlas vyslovujúci moje meno. Otvorím oči a chvíľu mi trvá kým sa dokážem zorientovať, čo mi ešte sťažuje dievčenské telo zavesené na mojom krku. Až keď sa trochu odtiahne dokážu moje obvody pracovať natoľko, aby vedeli vyhodnotiť situáciu. „Ježiš Lucka, ahoj,“ dokážem zo seba vysúkať, „už som myslel, že nejaká tajná obdivovateľka to nemohla vydržať a vrhla sa na mňa.“

„No počkaj, ja som tvoja obdivovateľka,“ zašvitorila koketne a mňa to rozosmialo. Poznáme sa už dlho a istú dobu to dokonca vyzeralo, že medzi nami môže byť niečo viac. Toto bol však jeden z tých perfektných kamarátskych vzťahov, v ktorých by sa všetko dosralo, keby sme z toho chceli vytĺcť niečo iné než v tom bolo. Výborne sme si rozumeli, mohli sme sa porozprávať o čomkoľvek a nemuseli mať obavu z nepochopenia. Takisto sme to vedeli spolu poriadne roztočiť na party, ale od kedy som s Tinkou náš vzťah trochu ochabol. Jednak som nemal toľko času a jednak je fakt, že moja drahá na Luciu očividne žiarlila, zrejme práve pre to naše nadzmyslové súznenie. V tejto chvíli mi odľahlo, že tu nakoniec Tina nie je. Pri tom, ako je dnešok rozohraný by určite prišlo k nejakej scéne, ak nie priamo tu potom určite neskôr doma.

„Máš tu aj svoju drahú?“ spýtala sa rozhliadajúc sa okolo. „Aby tu náhodou jeden z nás nedostal do držky,“ zachichúňala sa.

„Vidím, že sa tejto téme dnes jednoducho nevyhnem... nie, Tina tu nie je, ak nás teda nenápadne nepozoruje spoza rohu zamaskovaná za hajzelbabu. A keď potom pôjdem na záchod knokautuje ma jedným dobre miereným kopom.“ Zasmiali sme sa tomu, ale ja som si to živo predstavil až ma striaslo.

„Počuj, nejdeme na chvíľu von, trochu podebatovať a zahuliť?“ nahodila osvedčenú návnadu.

„Som už síce dosť opitý, ale s tebou vždy rád, prdelka,“ odpovedal som žoviálne a prehltol krútiaceho sa červíka na háčiku, „ale môžem zavolať aj nejakých týpkov, s ktorými som tu? Máš toho dosť? Celý večer ma sponzorujú a keby sa dalo rád by som sa im revanšoval. Síce zase na cudzí účet, ale...“ nechal som nedokončenú vetu visieť vo vzduchu.

„Absolútne žiaden problém, hlavne keď to sú fešáci,“ zaspievala koketa a mrkla na mňa, „počkám vás hore.“ Išiel som teda pohľadať parťákov, ale nakoniec išiel iba Vik a Laky, ostatní už boli najebaní natoľko, že som to radšej ani neskúšal.

Vonku postávalo plno ľudí. Predpokladám, že všetci sa prišli osviežiť čerstvým vzduchom a pokochať hviezdnou oblohou. Okolo Lucie a jej kamarátky Simon sa obšmietal nejaký týpek, ktorého spoločnosť im evidentne nevyhovovala.

„Nejaký problém?“ spýtal som sa pri príchode razantne, až ma to samého prekvapilo.

„Klídek, len sa rozprávame,“ zakontroval ozembuch, „veď ja už odchádzam.“ situáciu po pohľade na trojnásobnú presilu absolútnych pacifistov, čo však on nemohol tušiť, zrejme vyhodnotil ako beznádejnú a odišiel tokať niekde inde.

„Ó, ty môj hrdina, ty si bránil moju česť sťa rytier,“ spustila tirádu Lucka, na čo som ja s gracióznym úklonom sňal imaginárny klobúk a oslintal jej ruku. „Moja paža patrí len vám, statočný bohatier. A fajka tiež... ehm, teda tuhľa túto mám na mysli, aby ste si o mne dačo nespôsobné nemysleli, udatný bojovník,“ pokračovala vo výstupe, podávala mi dúchadlo a všetci sme sa skoro pošťali od smiechu a to sme ešte ani neprikúrili pod kotlom.

V podobnom duchu sme pokračovali aj počas rotácie fajky naplnenej dušu liečiacimi bylinami a dolu sme odchádzali zdunení ako jamajskí šamani. Žiletkami namiesto očí som prerezával priestor a hľadal vhodné útočisko na uskladnenie telesnej schránky. Poznám sa však už veľmi dobre, čo by sa asi aj dalo očakávať po bezmála troch dekádach spoločného života so sebou samým a teda viem, že v týchto stavoch potrebujem byť aktívny a nie zakvasený niekde v kúte. Rytier Búrka preto odkladá brnenie a vstupuje znovu na parket využiť zostrené zmysly na novodobé rituálne tance. Dámy sa rozhodujú pre rovnakú variantu, kdežto páni volia kultiváciu Sahary v ústach. Našťastie nezabudli ani na mňa napriek naštrbeným pamäťovým obvodom.

Blbneme na parkete ako za starých čias a ja nemám ani pomyslenia na nejaké problémy. Svet je gombička. Takto to pokračuje ešte nejakú tú hodinku, aspoň myslím; predsa len je moje vnímanie času značne zrelativizované. Časom však prichádza únava a zajtra, či vlastne už dnes ráno vstávam do práce. Ostatní sú tiež už náchylní k odchodu okrem Maňasa a Benjiho, ktorí sa už totálne dorazili a nie sú náchylní už vôbec k ničomu vrátane uvedomenia si vlastnej existencie.

Statočne som sa ožral a stále som poriadne zhulený, preto sa rozhodujem po rozlúčke absolvovať cestu domov po svojich, aby som sa aspoň trochu dal dokopy na čerstvom vzduchu. Teraz, keď som sám sa mi v hlave mihajú myšlienky ako v mixéri. Dúfam, že Tina už bude spať a ak aj nie, že nebude mať potrebu niečo riešiť. Nôžky cupitajú v automatickom móde a ja sa nezadržateľne blížim k domovu.