Nechápem... (5. časť)

Nasledujúci deň v práci je náročný, ale ubehlo mi to vcelku rýchlo. Najviac ma zamestnávalo vytváranie alternatív, čo sa všetko mohlo odohrať počas mojej neprítomnosti na byte. V hlave som si vytváral scenáre od narýchlo zorganizovanej žúrky ako truc podnik voči mne až po „obyčajný“ záchvat zúrivosti, v ktorom mi však chýbalo logické vysvetlenie Tininej niekoľkohodinovej neprítomnosti. Do hlavinky sa mi začali vkrádať aj rôzne podozrenia, ale tie som odhodlane odháňal s tým, že možno práve o nejaké vyvolanie žiarlivosti tu v konečnom dôsledku šlo. Nemohol som sa dočkať relevantného vysvetlenia.

„Ahoj srdiečko,“ pozdravil som poblednutú priateľku po návrate domov, „ako si sa mi mala včera? Zdalo sa mi, že si sa výborne bavila,“ neodpustil som si ironickú poznámku. Nechcel som veľmi vyrypovať, ale keď ono je to silnejšie ako ja. No zabijem sa?

„Eeehh,“ odpovedala mi Tinda pekne celou vetou, ale popravde mi viac napovedala jej mimika zrkadliaca chabý fyzický stav s náznakom zahanbenia.

„Pozri, asi by sme si toho mohli vzájomne dosť vyčítať, ale kašlime proste na to. Ale len tak pre zaujímavosť mi, prosím ťa, vysvetli zopár vecí. Tie spakované tašky ešte dokážem pochopiť. Dokonca aj zopár porozhadzovaných vecí po celom byte. Čo mi však nejde ani za nič do hlavy je ten rozjebaný drez. To si sa akože v amoku do neho pustila a predstavovala si tam mňa?“

„Nepamätám sa,“ vyjasnila mi záhadu, „myslím, že mi niečo padlo,“ pokúsila sa to predsa len upresniť, ale videl som na nej, že tiež iba háda.

„Ja len, že to musela byť poriadna rana. Neposilňovala si náhodou s činkami alebo necvičila s nunčakmi, aby si ma mohla poriadne zrúbať?“ ozvalo sa zo mňa zase sarkastické ja a názorne som pritom predvádzal paródiu na Bruca Leeho. Tinu to rozosmialo a aj keď mi tento môj neduh zvykla občas vyčítať (akože som infantilný) veľmi dobre viem, že je to jedna z vecí, ktoré má na mne zvláštnym spôsobom rada.

„Ja fakt neviem čo sa stalo. Trochu som sa opila..., ale to iba kvôli tebe,“ povedala mi absolútnu novinku so psím pohľadom.

„No dobre, nechajme to tak. Ale predsa len ešte jedna otázka. Kde si preboha bola celé hodiny keď som sa vrátil? Bez mobilu, byt odomknutý a vysvietený ako hypermarket.“

„Išla som si kúpiť cigy na benzínku,“ odpovedala bez zaváhania. No že ma toto nenapadlo hneď tomu nerozumiem.

„Aha, ale nabudúce môžeš skúsiť tú hneď za križovatkou. Nemusíš ísť kvôli tomu do Devínskej. No nič, budem to brať tak, že si sa potrebovala poprechádzať, čo je aj dosť pravdepodobné. Len ťa prosím, nabudúce si zober aspoň mobil,“ dával som jej kázanie.

Nastala chvíľa ticha, v ktorej sa asi malo rozhodnúť, čo bude ďalej. Osobne to považujem nateraz za vyriešené, aj keď mi je viac než jasné, že sa podobný problém objaví znova. Niekde hlboko v podvedomí mi hlodajú nepríjemné myšlienky. Nemám nad tým potrebný nadhľad a potrebujem získať čas. Toho sa mi však nedostáva, pretože Tina prelomí mlčanie. „Toto mi už nikdy nerob.“

„Čo máš na mysli?“ robím sa tak trochu sprostý. Veľmi dobre viem, čo bude nasledovať. Vie ma vcelku poriadne vytočiť táto Tinina taktika. Najprv sklonená hlava, psie oči a potom, ako bolo jej extempore akože zahladené začne nanovo vyťahovať prapôvodný dôvod celej tejto situácie. To len ja som si myslel, že sme si fifty-fifty nehovoriac o tom, že som skalopevne presvedčený o svojej pravde. To je však bezpochyby aj ona. Posledný pokus o odľahčenie, ktorý ju určite skôr vytočí, ale zároveň jej tým pripomínam jej vyčíňanie. Treba si začať pripravovať obranné pozície... „Asi hovoríš o tom kýbli pri posteli, však? Nabudúce ti zoženiem bažanta a podbradník, aby si sa nemusela toľko nakláňať,“ poviem so smiechom, ale asi som to fakt prehnal. Teraz pôjde do tuhého hneď z fleku.

„Ha ha ha, veľmi vtipné,“ odrazila moju invektívu sucho a prešla bez zaváhania do protiútoku, „ja nie som žiadna handra, ktorá bude trčať tam, kde ty ju pohodíš.“ Tak toto som nečakal. Stojím, čumím na ňu s otvorenou chlebárňou, do ktorej by sa v pohode zmestila billiardová guľa a jediné na čo sa zmôžem je to, že nechápem. Nasadila veru silný kaliber na túto podľa mňa bezvýznamnú bitku.

„Už mám plné zuby toho, ako so mnou manipuluješ! Takto to ďalej nejde,“ pokračovala v nastúpenom trende a ja som absolútne nerozumel, o čo jej v konečnom dôsledku ide. Keby som ju nepoznal bral by som to ako jasnú predprípravu na rozchod, ale myslím, že si len chcela vytvoriť silnejšiu pozíciu vo vzťahu. Je pravda, že doteraz som bol asi dominantnejší a pokiaľ človek istú dobu zotrváva na určitej pozícii, iba komplikovane a nerád sa z tejto sťahuje. V každom prípade nemám pocit, že by som ju nejako utláčal. Sama sa postavila od začiatku do defenzívy a teraz sa z nej zrejme snaží predrať dopredu. Okey, nemám proti tomu nič, ale prečo sa ľudia potrebujú dostať hore tým, že znižujú úroveň ostatných namiesto vlastného rastu.

Momentálne si definitívne uvedomujem a priznávam, že náš vzťah už nie je partnerstvo, ale bojové pole, na ktorom sa bude vraždiť dôstojnosť toho druhého až do totálnej porážky. Bude však mať táto vojna aj víťaza alebo len porazených?

„Stop stop stop!“ snažím sa prerušiť paľbu ťažkého delostrelectva skôr, ako prídu na rad balistické strely a zbrane hromadného ničenia, „nejdeme sa radšej pomilovať, generál? Aj tak už nikoho nebaví čítať tieto vojnové scény. Erotika zaberie vždy a určite sú všetci zvedaví, ako nám to spolu funguje v posteli, pokiaľ zrovna nespinkáme s opičkami...“ Teraz sánka padla Tine a kľudne by som jej do úst narval celú billiardovú sadu aj so stolom a ešte by som sa tam zmestil aj ja.

„A... te...u...ko... Čo? O čom to trepeš? Koho čo nebaví čítať? Ty si úplne mimo alebo sa snažíš zase spraviť zo mňa debila? To je typické... ty žiješ mimo reality,“ skúsila získať pevnú pôdu pod nohami, čo iste nebolo jednoduché.

„Jéj, ani len netušíš, akú máš pravdu. Často je to tak a napríklad teraz úplne najviac. Mám celkom realistický pocit, že som mimo reality. Je to reálne?“ trepal som už úplne od veci. „Raz o tomto našom bizarnom vzťahu napíšem knihu a táto scéna tam určite nebude chýbať.“ Jednoducho ma to už nebavilo dookola riešiť, vyčítať si všetko možné, hádať sa a potom zase udobrovať a dať si perfektný sex vybičovaný zmesou serotonínu s nadmieru produkovaným adrenalínom. Všetko mi to príde maximálne absurdné a chcem preskočiť tú fázu stupídneho vzájomného osočovania rovno k pohlavnému splynutiu a kľudne oželiem ten hormonálny doping. Premieľajú sa mi tieto myšlienky v hlave, zatiaľ čo Tina na mňa chrlí vodopád výčitiek. „Ale to už by nebolo ono, však?“ poviem zrazu nahlas a ju to zarazí oveľa efektívnejšie, ako akýkoľvek od veci nezmysel predtým. Nechápavo na mňa pozerá, ja si ju pritiahnem k sebe a pobozkám. Nebráni sa možno len preto, že je zaskočená, ale ja využívam moment prekvapenia k milostnému protiútoku, ktorý po chvíli náruživo opätuje. Aké to môže byť jednoduché. Nechápem...

...the end... or not?