Psychologické okienko (ha ha:)

Čaute zlatíčka. Po tej päťdielnej „poviedke“ by som rád napísal konečne aj niečo také klasickejšie. Dosť ma to pohltilo a zrazu som nevedel, o čom by to teraz malo byť. A tak sa nechávam inšpirovať konkrétnymi prežitkami mojich dní, ako ostatne takmer pri každom článku. Tentoraz je hlavnou postavou jeden môj kolega – pán už „v rokoch“. Nemám žiadne pravidlá alebo etický kódex pre písanie, ale v tomto prípade som sa nevyhol váhavosti. Skutočne nechcem niekoho sprdnúť bez toho, aby sa mohol brániť, ale potom som si povedal, že menovať ho predsa nebudem a hlavne to chcem použiť len ako takú ilustráciu ľudskej psychiky a správania vo všeobecnosti.

Prežívam momentálne vnútorne veľmi pozitívne obdobie, podľa racionálnych merítok takpovediac bezdôvodne, ale to je vedľajšie. Jednoducho sa bez problémov dokážem povzniesť nad negatívne veci vrátane ľudskej blbosti alebo nazvime ju radšej nedokonalosťou. Myslím, že aj teraz sa mi to celkom podarilo, ale musím priznať, že v jednej chvíli už som mal na mále. O čo teda ide?

So spomínaným kolegom sme robili jednu trojdňovú konferenciu. Vždy keď pracujem s niekým iným je úplne normálne, že máme na určité veci odlišný názor. Platí staré známe „keď dvaja robia to isté, nie je to to isté“, ale nakoniec sa vždy zhodneme. Už som s dotyčným robil niekoľkokrát, ale tri dni ešte nie a musím povedať, že som mal dosť.

Každý z nás sa už v živote stretol s niekým, kto má na všetko zásadne opačný názor ako vy a ku všetkému, čo spravíte nejaký komentár. Viem, že aj ja mávam také tendencie a strašne ma to serie, ale ak mi to niekto naznačí myslím, že si to vždy uvedomím a zahanbene sa stiahnem. Nechcem byť hnidopich a možno práve preto, že ním niekedy som mi to na druhých tak kole oči. Nebudem tu popisovať konkrétnosti z práce, ktorých bolo viac než dosť. Viac ma zaujalo jeho správanie pri mojom šoférovaní auta. Pre objasnenie, ešte nikdy som nemal nehodu a neskromne si myslím, že som dobrý vodič, narozdiel od neho. Za posledné dva roky rozflákal dve firemné autá a je si očividne svojej nedokonalosti plne vedomý, pretože ak je to možné, nechá za volant sadnúť niekoho iného. Zato rečí má ako Palacký. Také tie neustále upozorňovačky kam mám odbočiť, do ktorého pruhu sa zaradiť a podobne som už ani nevnímal. Doslova komické mi prišlo, keď som sa snažil dostať z vedľajšej cesty na hlavnú tesne pred križovatkou. Čakal som kedy ma niekto pustí a on mi neustále vykrikoval, kedy mám vyraziť hoci stále prichádzali autá a náš van predsa len nie je žiadne žihadlo. Keď sa mi po chvíľke podarilo zaradiť začal mi dávať kázeň o tom, že takto v Bratislave jazdiť nemôžem, že som málo drzí a ďalšie kecy. Moja trpezlivosť začínala mať citeľné trhliny, ale stačilo sa zhlboka nadýchnuť a povedať len, že za križovatkou sa vymeníme, keďže na jazdu po Blave očividne nemám. Karta sa hneď obrátila. „Čo sa urážaš? Ja ti chcem len dobre... bla bla bla“

Vtedy som začal rozmýšľať nad týmto článkom a v duchu som sa už len smial a pozoroval môj objekt záujmu a tak trochu začal zovšeobecňovať.

Ľudia sa až príliš často snažia zakryť svoje slabšie stránky degradáciou schopností iných. Každý jeden človek to robí aspoň občas a zväčša si to vôbec neuvedomuje. Nevidím nič zlé na tom, ak niekto upozorní na chybu alebo ak vie, že niečo sa dá robiť lepšie, efektívnejšie alebo proste inak. Blbé to začína byť vo chvíli, keď sa dotknutá osoba voči tomu ohradí, ale druhá strana to nerešpektuje, resp. doslova vyhľadáva nové a nové chyby, ktoré chybami ani nie sú. Učíme sa celý život, ale je nesmierne ťažké prijímať pokorne rady od niekoho o kom viete, že je v danej oblasti na nižšej úrovni. Som tak sám pre seba naozaj hrdý na to, že som sa nenechal otráviť a vyprovokovať k nejakej hádke, pretože sa cielene pokúšam udržať stabilne v pozitívnom spektre emócií.

Pointou tohto článku je spôsob, akým si ľudia kompenzujú svoje nedostatky. Ten vyššie popísaný je len jedným zo spôsobov. Práve preto, že aj ja som taký (dúfam, že nie stále) a chcem sa toho zbaviť o tom píšem. Nechcem sa dostať vyššie tým, že budem stúpať po hlavách druhých. Vnútorne z toho človek ani nemôže mať dobrý pocit, pretože veľmi dobre vie, že to je len divadlo, ktoré má oklamať okolie a v konečnom dôsledku aj samého seba. To sa však nikdy nepodarí.

Rovnako sa potrebujem naučiť absolútne rešpektovať osobnosť každého človeka. Pokiaľ mi nevyhovuje natoľko, že to nezvládam radšej sa s ním nebudem vôbec baviť. Nie je to vždy možné, ako napríklad aj v popisovanom prípade, ale ak mi na niekom skutočne záleží musím ho brať takého aký je. To isté očakávam predsa aj od druhých voči mne.

O týchto veciach sú popísané celé knihy. Ja som to tu len tak nadhodil ako určitý námet na zamyslenie či sa vždy snažíme dosiahnuť spokojnosť samých so sebou tým správnym spôsobom. Či sa nepokúšame radšej meniť ľudí okolo seba podľa svojho obrazu a keď sa nám to nedarí, tak si nájdeme spôsob, ako ich zhodiť. Ako keby sme mali cieľ preskočiť latku, ale namiesto toho, aby sme na sebe makali a robili všetko preto, aby sme ju pokorili v určitej výške, tak si ju znižujeme a každému, kto by sa pokúsil nás prekonať hádžeme polená pod nohy a tešíme sa z jeho neúspechu.

Howk.