restart now!

Niekedy prináša život prazvláštne náhody, ktoré náhodami hádam ani nie sú. Ja aspoň na ne príliš neverím, hoci pre jednoduchosť tento termín relatívne často používam. Všetko sa totiž deje z nejakého dôvodu. Ibaže by sa nedialo.
A tak sa mi náhodou prihodilo, že po niekoľkých mesiacoch absolútnej tvorivej impotencie a týždňovej návšteve Slovenska so skvostným podnázvom dovolenka – po dlhých predlhých rokoch taká tá skutočná, platená – som sa pustil do spisby prežitkov tam absolvovaných. Nie, že by tá dovča bola neviem ako preplnená zážitkami hodnými záznamu pre ďalšie generácie. Bola „len“ príjemným osviežením v stereotypnom a teda poväčšine fádnom prežívaní mojich dní pražských bez dostatočného zázemia v podobe podkritického množstva kamarátov a známych, s ktorými mám čo-to odžité a ktorí by si na mňa našli čas. Ich skutočnú hodnotu si človek uvedomí, až keď o nich príde (aj keď nie tak doslova), ale tak je to vlastne so všetkým v živote.
Napríklad aj s počítačom, ktorý podľa súčasných kritérií už istý čas prežíval jeseň svojho technologického života, ktorú som ja, ako jeho výhradný užívateľ síce spozoroval, ale akosi odmietal brať na vedomie, až pokým nepozorovane prišla zima a on mi jednoducho zamrzol. A to práve vo chvíli, keď som sa reálne odhodlal čosi bezvýznamné napísať o spomínanom pobyte v krajine svojho pôvodu. Celkom slušne som sa rozpísal, hoci prvé vety museli von cisárskym rezom. A tu zrazu hups! - urbánnymi legendami opradená modrá obrazovka a následný reštart. Text samozrejme neuložený, ale to už je vlastne úplne fuk. Chudák môj partner na kremíkovej báze stvorený chytil dáku pliagu chorobnú.
Áno, som za to plne zodpovedný, to je nepopierateľné. Už dlhé mesiace som zanedbával preventívne opatrenia proti potenciálnym nákazám a ešte k tomu som svojho kremíkového partnera nútil žiť adrenalínovým štýlom návštevami pofidérnych webových stránok – fejsbúku, spravodajských serverov a podobne. Toto sa ukázalo ako extrémna záťaž na jeho vekom opotrebované obvody a systémy. Zrejme ani moje čírou nešikovnosťou podnietené rozhodnotie naučiť ho piť alkoholické nápoje – konkrétne červené víno – neprispelo k jeho dobrej kondícii. Tento obludný pokus síce ešte po niekoľkodňovej kocovine dokázal takpovediac rozdýchať a po rekonvalescencii sa aj väčšina fyzických následkov v podobe zasekávajúcich sa kláves a zblbnutého touchpadu podarilo odstániť, ale už to mal byť pre mňa varovne vztýčený prst, aby som bol obozretnejší. Lenže nebol som, preto bol po čase vztýčený v obscénnom geste prst iný.
Všetko zlé je však na niečo dobré. Zrazu som si uvedomil (po koľký krát už?!), že som svoj voľný čas doslova zabíjal zväčša bezcieľnym vysedávaním pred monitorom a presviedčaním samého seba o nemožnosti tráviť ho inak. Už iba fakt, že som od toho osudného osobného technologického kolapsu prečítal viac kníh ako za posledné tri roky dohromady a ďalšie na mňa koketne žmurkajú z poličky je v podstate nesmierne povzbudzujúci. Okrem toho som absolvoval kopec outdoorových aktivít, ktoré som doteraz odkladal či zanedbával – zväčša s primitívnym odôvodnením nie práve ideálneho počasia. Aj do upratovania som sa pustil. Takého toho poriadneho, do klávesnice sa mi tisne pomenovanie „ženského“, ktoré sa vyznačuje napríklad utieraním prachu na menej viditeľných miestach, vydrhnutím kúpeľne či záchodovej misy s použitím čistiacich prostriedkov na to určených a podobne. Dokonca sa chystám vytepovať si koberec v izbe, ježiškove husličky!
Každopádne, cítim sa v dôsledku tohto všetkého akosi lepšie tak po psychickej, ako aj fyzickej stránke. Vedome odkladám riešenie svojho problému s počítačom, aby som znova neupadol do tej sebadeštruktívnej, nebojím sa to nazvať závislosti na rôznych zábavkách, ktoré mi počítač a vysokorýchlostné pripojenie na internet vnukáva.
Toto nútené precitnutie mi vlialo do žíl nové inšpirácie. Znovu mám chuť písať hoci aj o absolútnych banalitách. Paradoxne na to potrebujem počítač, pretože pri oldskúlovom písaní rukou by som zrejme pre zmenu skolaboval ja a predovšetkým to prináša zásadný problém s editáciou textu. Preto som si zohnal Ubuntu, ktoré mi umožňuje písať napríklad aj toto. Okná sú rozbité a neviem, či ich vôbec chcem nechať zaskliť. Hardware síce urazene odmieta spoluprácu wifi karty (alebo čo to je) s linuxáckym operačným systémom, ale aspoň ma to neodlákava od toho podstatného. Sú aj iné spôsoby, ako sa vysporiadať s prístupom na internet.
….