Ďalší z tých večerov, keď ma moji kamaráti vytiahli von, aby som sa neutápal vo svojich, ako to hlavne Tibor nazýva, autistických stavoch. Tento víkend však vo mne čosi zmenil. Z tej chaty sa vrátil iný človek.
Teraz tu sedím pri pive v obvyklej krčme, takmer sa nezapájam do rozoberania toho divokého víkendu s patričným prikrášľovaním jednotlivých scén. Nikomu moja mlčanlivosť nepríde čudná. Často taký bývam. Dnes je však tá zádumčivosť o niečom celkom inom. Neanalyzujem svoje komplexy a frustrácie. Mal by som sa cítiť ako zbitý pes po tom, čo som tam predviedol. Aspoň ešte pred týždňom by som sa tak cítil. Ako extrémny introvert plný strachu, ktorého dusí úzkosť aj v najbanálnejších situáciách, hoci sa navonok snažím tváriť v pohode, mám neuveriteľný problém v komunikácii. Už len poprosiť suseda v autobuse o uvoľnenie miesta pri vystupovaní mi vháňa krv do tváre a krúti črevá.
Ako to už býva, každý v živote túži po veciach, ktoré nemá. Tak som aj ja odmalička sebatrýznivo bažil po diametrálne odlišnej osobnosti a pokiaľ možno aj tele. Všetko na mne sa mi zdalo zlé, nehodné akejkoľvek úcty a rešpektu. Naopak, hocijaký kretén obdarený sebavedomím, najmä voči nežnejšiemu pohlaviu, vo mne vyvolával niečo veľmi podobné závisti. Jednoducho, zamindrákovaný trtko.
Kombinácia tohto s priam psychotickou nerozhodnosťou zo mňa spravili to, čím som. Zakomplexovaní nerozhodní introverti – hybná to sila post-vzťahovej spoločnosti. Táto doba by mi mala vlastne priať. Mohol by som žiť svoju virtuálnu realitu prostredníctvom počítača a premeniť sny na skutočnosť. Lenže ja musím byť k tomu všetkému ešte aj starosvetský. Napriek hĺbavej, samotárskej duši potrebujem k existencii aj bezprostredný, nefalšovaný kontakt s ozajstnými ľuďmi. Už len tá možnosť, že keby som chcel, tak sa ich môžem dotknúť... ibaže vrcholom mojich schopností je nanajvýš sa v tlačenici akože nechtiac obtrieť o vysnenú devu a nadviazať tak plnohodnotnú komunikáciu. Tá prebieha v ideálnom prípade tak, že poviem „pardon“, prípadne vo vrcholne žoviálnom rozpoložení „prepáč“ a s tvárou farby paviánej prdele utečiem na hajzeľ.
Ešteže existujú ľudské protipóly v podobe ťažkých extrovertov, ktorí ma oslovia sami a pri svojej výrečnosti ani nepostrehnú, že za celý čas nášho rozhovoru poviem dokopy dvadsať slov vrátane dominujúcich citosloviec. Samozrejme, napadajú ma hŕby duchaplných a vtipných replík, ktoré by som mohol povedať, ale to výhradne až osamoteného doma v posteli, keď nad tým intenzívne premýšľam. Každopádne, občas sú dostatočne vytrvalí, aby aspoň čiastočne prekonali moju psychickú bariéru a to mi umožňuje získať si známych, časom kamarátov a po zdĺhavom výberovom konaní hádam aj priateľov. Rokmi som pochopil, že pre týchto ľudí som ideálnym médiom na prenos ich trápení zo svojho vnútra, čo mi svojim spôsobom imponuje. Na druhej strane ma poriadne vytáča tá ich sebastrednosť, to neustále absorbovanie problémov, ako keby som ich nemal sám dosť. Nikdy však nič nepoviem, len ticho túžim byť ako oni.
Dnes nie. Dnes tu sedím podivne uvoľnený a plný doteraz nepoznanej energie. Hustý cigaretový dym, ktorý mi kedysi poskytoval akúsi intímnu clonu zmierňujúcu trvalé rozpaky, sa zmenil na dym z parostroja na pódiu, z ktorého vystúpi hviezda večera. Mlčím, pretože si v hlave preberám, čo sa to so mnou stalo. Toto sa nezmenilo.
1 komentár:
No pekne. Niečo mi to pripomína.
Zverejnenie komentára