Ja viem lietať (?) II.

Všetko je tak priezračne jasné. V tejto chvíli mám dokonca pocit, že tú energiu predstavujúcu prapodstatu života som schopný v takých flashových momentoch aj vidieť. Je ako infračervené žiarenie za normálnych okolností nášmu zraku neviditeľné, ale stačí sa pozrieť napríklad cez pohár červeného vína a môžete ho zaregistrovať. Lenže tento môj pohľad nie je spracovávaný očami, ale akýmsi vnútorným zrakom. Napĺňa ma to neopísateľným šťastím.

Pomaly sa učím ovládať nie len hardware – svoje telo, ale aj princíp, na ktorom funguje môj software. Úmyselne vyvolávam pocity strachu a vzápätí mením moduláciu na orgazmické stavy. Pohybujem sa plynule, vlním celým telom, robím šialené vývrtky a premety. Rozoznávam jemné prúdenia vzduchu, po ktorých sa zvážam ako po nebeskom tobogáne. Následne „prestúpim“ na stúpajúcu teplú vlnu a nechám sa ňou vyniesť do výšin. Dýcham zhlboka a bez problémov aj napriek extrémne riedkemu vzduchu, ktorý tu pravdepodobne je, ale ja nepociťujem v pľúcach žiadny deficit.

Letím preskúmať nižšie úrovne atmosféry. Rozhodujem sa preletieť priamo cez obrovský oblak a mierim si to priamo do jeho centra. Pre istotu zapnem zmyslové senzory, aby som to prežil naplno, ale radšej si nechávam určitú rezervu. Predsa len moje telo nie je prispôsobené na voľný pohyb v takýchto výškach. V momente stretu s masou vodnej pary zatváram oči. Ani po ich otvorení nevidím takmer nič, ale inštinkt ma vedie neomylne vpred. Cítim hrozný chlad a drobné kvapôčky ma pichajú do tváre, čo ma nakoniec prinúti zase zvýšiť senzorickú ochranu. Napriek všetkému je to absolútne neopísateľne úžasný pocit. Tuším, že každú chvíľu sa vyrútim z oblaku von a tak sa aj za niekoľko nemerateľných časových jednotiek stane. Nemám potuchy, v akých časopriestorových sférach sa pohybujem čo sa reality týka a vonkoncom to ani nepovažujem za dôležité. Obzriem sa zo zvedavosti za seba a sledujem, ako sa mlhavá clona turbulentne uzatvára. A už sa viacej za seba neobzerám...

Nadišiel čas skľudnenia. Už len plachtím a pozorujem terén pod sebou. Všetko je také prehľadné a z tejto výšky ako keby bez života, ale veľmi dobre som si vedomý, že je to iba zdanlivé. Akonáhle sa lepšie prizriem vidím život všade. Nádherné vysoké stromy vyžarujú energiu do priestoru a ja ju vdychujem spolu so vzduchom. Mierne zrýchlim, letím tesne nad vrcholcami stromov a kopírujem terén. Až teraz, pri konfrontácii s pevným zemským povrchom, si naplno uvedomujem extázu z lietania, tak ako si až pri nejakom nešťastí v živote uvedomíme svoje predchádzajúce šťastie.

My ľudia sme ale už takí. Večne hľadáme zdroje nespokojnosti namiesto pozitív. Neustále sa obzeráme za seba a selektívne porovnávame minulosť s prítomnosťou alebo naopak s nádejou hľadíme do budúcnosti, ktorá nám dáva neistý prísľub šťastia... a zabúdame žiť TENTO okamžik. Aspoň momentálne si to naplno uvedomujem aj keď viem, že časom, až zase pristanem, budem s nostalgiou spomínať na tieto chvíle. Znova sa budem pristihovať pri žití zážitkov z minulosti alebo hľadaní šťastia v mlhavej budúcnosti. Dokážem to však už ľahšie rozoznať a postupom času hádam budem vedieť vzlietnuť kedykoľvek. Chcem žiť tu a teraz, ale nie len v tej materiálnej realite. V mojej hlave je obsiahnutý celý vesmír so všetkými jeho tajomstvami a ja ich túžim postupne odhaľovať. Takmer isto sa mi to nikdy celkom nepodarí (našťastie), ale to je v poriadku. Život je cesta a spôsob, akým po nej prejdeme. Ako spieva Mňága „I cesta může být cíl...“.

Objavovanie nového so sebou prináša riziko v rôznych podobách, ale stojí za to podstúpiť ho. Kto chce lietať musí rátať aj s tým, že môže padnúť, ale keby všetci kvôli tomuto riziku radšej sedeli na zemi, nikdy by sme nemohli vidieť naše životy z nadhľadu.

Takže ľudia, nebojte sa lietať alebo aspoň nelámte krídla tým, ktorí to chcú skúsiť.