Film: 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni

Ako som aspoň sám sebe sľúbil, pokračujem v decentnom opise môjho kultúrneho života posledných dní. Budem sa konkrétnejšie venovať dvom filmom, ktoré som zatiaľ stihol navštíviť na fesťáku v Bratislave. Hneď na začiatku sa musím poďakovať mojej najmilšej a najnebezpečnejšej (je už takmer doštudovaná psychologička) kamarátke Livijke, že ma zase raz zachránila zo spárov nekultúrnosti a dekadencie. Nooo, úprimne, z nejakej divokej dekadencie ma (bohužiaľ:) ťahať nemusela, ale aj tak ďakujem.
Ako prvý sme si jednohlasne zvolili rumunský film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni(Réžia a scenár: Cristian Mungiu) , ktorý získal Zlatú palmu v Cannes a je nominovaný na Oscara za najlepší neamerický film. Ak by niekto čakal strhujúci príbeh plný zvratov zrejme by zostal sklamaný. Človek podvedome od takto oceneného filmu čaká niečo, čo ho prekvapí, zaujme alebo nejako to s ním pohne. A zaručujem vám, že tento kúsok to aj dokáže, ale v úplne iných rovinách, než by ste asi aj chceli. V skratke kostra príbehu:
V časoch Ceaucescovej diktatúry bola v Rumunsku interrupcia v plnej miere ilegálna, čo malo za následok na jednej strane preplnené detské domovy a na strane druhej obrovské množstvo potratov vykonaných v prevažne primitívnch podmienkach s obrovskou dávkou rizika. K podobnému kroku bola prinútená aj študentka Gabita, ktorá s pomocou kamarátky Otílie zohnala kontakt na istého Bebého, ktorý podobnú "prácu" vykonával. Komplikácie nastali, keď zistili, že objednaná hotelová izba, v ktorej sa všetko malo v tajnosti odohrať vlastne objednaná nie je a predovšetkým keď Bebé zistil, že babenka je vo viac než štvrtom mesiaci tehotenstva. Vtedy mu už hrozilo väzenie za vraždu, nie "len" za potrat. Tu nastáva celkom pochopiteľne konflikt záujmov. Viac prachov babeny nezoženú ani náhodou a už je fakt najvyšší čas... Prezradím len toľko, že zákrok bol nakoniec úspešne vykonaný a vy môžete skúsiť hádať, ako sa spolu táto trojica asi vyrovnala.
Za zmienku ešte stojí niekoľkosekundový záber na plod na podlahe kúpeľne nedbalo zabalený do uteráku a takmer triviálny rozhovor v pozadí. Tento film nebol podľa mňa ani obžalobou ani obhajobou interupcií, bol len "suchým" konštatovaním, nech vo finále vyznel akokoľvek kruto. Celý dej sa odohrával v takom šerosvite, všade samé Dacie, no úplný psychohoror (to už trošku zľahčujem). V každom prípade haluzný film, ktorý sa nesnaží vynášať súdy a to je myslím veľmi dobre. Pridám ešte citát autora scenára a režiséra v jednej osobe:
„V roku 1966 boli v Rumunsku zakázané potraty, a tak sú čísla narodených v 70. rokoch omnoho početnejšie než tie skoršie. Na konci éry komunizmu sa ukázalo, že v tej dobe zomrelo na následky pokútnych potratov viac než pol milióna žien. Potrat vtedy postrádal akúkoľvek morálnu súvislosť, bol chápaný skôr ako vzbura proti režimu.“ (Cristian Mungiu, in: http://www.iffbratislava.sk/2007/index.php?id=83&fid=17)
Druhý film bude maďarský a volá sa Ópium – Denník bláznivej ženy (Réžia: János Szász, Scenár: János Szász, András Szekér), ale ten z dovolením až v ďalšom príspevku.