Deň ako každý iný? Nie, to len naše vnímanie je obmedzené, neschopné či neochotné prijímať podnety inak. Snažíme sa všetko vtesnať do vytvorenej šablóny pre uľahčenie spracovania vnemov. Pritom každý deň prináša niečo nové, niečo čo nás môže obohatiť. Stačí mať otvorené oči a myseľ. Stačí sa pokúsiť pozrieť na tie na prvý pohľad obyčajné veci z iného uhla.
Strach z neznámeho nás často dokáže ochudobniť o neskutočné zážitky. Samozrejme, bola by blbosť za každú cenu skúsiť všetko, ale prehnaný strach robí z ľudí figúrky pohybujúce sa len po vyznačených trasách. A nemám na mysli len rôzne látky ovplyvňujúce vedomie, ako by sa niekto mohol domnievať. Hovorím o celkovom prístupe k životu. Sám som bol otrokom svojich obáv. Strach niečo zmeniť ma pripútaval k prebiehajúcej línii života. Stav vecí, hoci nebol zďaleka ideálny, mi poskytoval pochybnú istotu bytia.
Lenže moja zvedavá duša cítila nutkavý nepokoj pri toľkom stereotype a začala sa obzerať okolo seba. Pozorovala rozličné odbočky z hlavnej trasy a silnejúca chuť objavovať ju napokon primäla k činom. Najprv to boli len také neisté výlety vždy na dohľad od hlavného prúdu. Ale netrvalo dlho a túžba po poznávaní ma celkom pohltila.
Všetko má svoje klady aj zápory. Boli chvíle, kedy som strácal pôdu pod nohami, ale časom som sa naučil, že keď práve nestojíš na pevnej zemi vtedy treba plávať, lietať prípadne hibernovať len tak v priestore. Niekedy sa naopak nedokážem odpútať od zeme vláčiac so sebou záťaž problémov. Tie sú však zväčša len umelo vytvorené a často ich stačí len premenovať na výzvu alebo jednoducho pustiť k vode. Neodporúčam však nechať plávať veci, ktoré sa k vám v budúcnosti skôr či neskôr vrátia s novou intenzitou. Mne sa toto stáva cyklicky, aj keď sa ich snažím priebežne riešiť. Bývajú to totiž také spletence príčin a následkov, že niekedy je samotným problémom sa z toho vôbec vymotať. Dôležité však je, že už som vyrovnaný s poznaním, že to je práca na celý život a dokážem získať nadhľad. Niekedy na to treba hodiny, dni inokedy týždne, ale už to nebývajú mesiace.
Sú veci, ktoré jednoducho nemôžete ovplyvniť alebo sa to od vás nepokladá za vhodné. Práve to sú tie záťaže, ktoré si často zbytočne nosíme so sebou vo svojich hlavách. Ja sa ich snažím filtrovať písaním. Chaotické myšlienky naprojektujem cez prsty na obrazovku počítača a naozaj tým získavam odstup. Je to ako film, v ktorom hrdina ide spraviť niečo o čom vy viete, že je to nesprávne rozhodnutie. A ja si akokeby píšem scenár k tomu svojmu veľkofilmu. Dramatickým zápletkám sa nevyhýbam, veď to by bola nuda ako Fontána pre Zuzanu 3. Takže žiadne záhradné jazierka s trpaslíkom sa stavať nechystám, radšej spravím vodopád...
...a tento deň je zase trochu iný, ako tie predošlé.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára