Ja viem lietať (?) I.

Vidím svoje telo, ale len tak mlhavo. Viem však, že je to ono. Cítim v tom absolútnu istotu podobne, ako ju cítim aj pri lete priestorom. Je to také zvláštne. Na jednej strane som mimo svojej fyzickej schránky, ale aj tak cítim, že ju dokážem dokonale ovládať. Skoro ako keby som sedel na chrbte lietajúceho koňa. Najprv si len skúšam ovládanie a obratnosť vo voľnom priestore; také zastreľovanie ako vo videohre. Následne si trúfam smerovať aj do mrakov a tesne pred nimi spravím elegantný oblúk. Získavam totálnu kontrolu a testujem svoje manévrovacie schopnosti. Cítim sa istejší ako pri pohybe po pevnej zemi. Tu nehrozí, že by som sa potkol, možno len nejaká bezvýznamná zrážka s lietadlom, ale nemám v sebe ani kúsok obavy.

Začínam stvárať rôzne kúsky, extatické stavy sa stupňujú. Zrazu si uvedomujem, že vlastne necítim ani odpor vzduchu, ani chlad, ktorý by mal v týchto výškach logicky prísť. Hmmm, to je zvláštne, hovorím si. V podstate sa mi to zdá zvláštnejšie ako samotný fakt, že lietam. Ďalej sa tým už nezaoberám.

Podarí sa mi toto ešte niekedy? To netuším a tak sa rýchlo rozhodujem. Treba z toho vytrieskať čo to dá. Myšlienka ešte ani nestihla hlodať v mozgu a ja už skúšam strmhlavý let prudko dolu. V tomto momente mi je celkom ľúto, že ten odpor vzduchu necítim. Ale znova sa moje nevyslovené želanie spĺňa skôr, ako som vôbec začal myšlienku spracovávať. Z hrdla sa mi derie mohutný výkrik, ktorý sa ale nedostane nikam. Tlak vzduchu ho zatláča naspäť a ešte hlbšie. Zadávam ďalšie želanie. Chcem vidieť teraz svoj ksicht, to musí byť poriadna maska... už to ovládam takmer dokonale, stačí len chcieť. Naozaj sa veľmi dobre bavím na svojich trepotajúcich sa mimických svaloch, ale aj napriek deformácii jasne rozoznávam úsmev a nekonečnú radosť v očiach.

Zem už je na dohľad a blíži sa stále rýchlejšie.

A zrazu ma na krátky okamih zasiahne strach a ja zisťujem, že princíp je rovnaký, ako pri želaniach. Všetko sa okamžite mení a celé moje Ja je zaplavené iracionálnym pocitom bezmocnosti. Nedokážem zrazu myslieť na nič iné, len na smrteľné obavy. Strácam kontrolu nad sebou aj nad svojim telom. Už len padám ako kameň do priepasti; moje vlastné telo sa stalo len neovládateľnou hmotou pohybujúcou sa podľa vôle vetra a gravitácie. Strach totálne paralyzuje moju schopnosť ovládať myseľ i telo. Pod sebou už začínam rozoznávať detaily zemského povrchu a zmierujem sa s neodvratnou katastrofou.

Vnútorná vyrovnanosť ako zázrakom odplavuje strach a ten zostáva za mnou niekde vo voľnom priestore. Je neuveriteľné, ako zmierenosť s osudom a v tomto fatálnom prípade priamo so smrťou dokáže človeku privodiť pocit úplnej slobody. Rovnováha duše sa v tom istom momente prenáša aj na kapitulujúci zhluk buniek tvoriacich môj fyzický organizmus. Už nie je svojvoľne ovládané pulzujúcou atmosférou, ale naopak, začína z nej čerpať neopísateľnú a zmyslami nepostrehnuteľnú energiu.

Len tak sám pre seba sa pousmejem, aké je to všetko neskutočne jednoduché. Stačí sa prestať báť, stačí prestať bojovať sám so sebou. Teraz sa už naozaj nechávam niesť priestorom. Už ani nepociťujem potrebu mať všetko pod kontrolou. Krízová situácia mi umožnila získať neochvejnú dôveru. Ale dôveru k čomu? V seba? Alebo v tú tajomnú silu, ktorá mi toto celé umožnila? Som si takmer istý, že to bude z každého trochu. Je to napojenie môjho Ja na tú empiricky nedokázateľnú silu, ktorá je úplne všade. Domnievam sa, že strach je vlastne osobnostnou ochranou ega pred týmto napojením. Ale prečo by sa malo moje ego tomu brániť? Odpoveď je rovnako jednoduchá ako na všetky dôležité veci v živote. Lenže my máme primárnu nedôveru k triviálnym vysvetleniam, pretože nič nemôže byť predsa jednoduché...

Základný rozpor je v chápaní seba samého. Väčšina ľudí chápe svoje ego ako svoju pravú osobnosť, ako svoje pravé Ja. Lenže ono je len projekciou pre okolitý svet, ktorá nás má vymedziť, zdôrazniť našu individualitu. A túto projekciu od malička, celé roky tak zdokonaľujeme, že jej sami začíname veriť a berieme ju ako skutočnosť. Sme herci, ktorí sa totálne zžili so svojimi rolami. Celú energiu vkladáme do obrany tejto vymodelovanej podstaty, aby náhodou niekto neodhalil - vrátane nás samých - ozajstnú podstatu. Ak by sa tak stalo, stratili by sme okolo seba ten obranný val chrániaci nás pred krutosťou zvonka. Bránime sa tomu tak urputne, že v zápale tohto nezmyselného boja nám nezostáva priestor na šťastie. Sústredenosť je upriamená na vytváranie imaginárnych obrazov a to podstatné nám uniká medzi prstami.