Hádam, že prišiel čas niečo napísať. Dôležitých i menej významných udalostí sa za posledné týždne udialo na celú knihu, ale ja som si akosi nenašiel čas ich zaznamenať. Až teraz, keď osamelý sedím v kuchyni u kamarátov v Prahe na Žižkove a nedarí sa mi pripojiť na internet, aby som hľadal ubytko, ktoré sa stane na najbližšie mesiace mojim domovom sa odhodlávam vypotiť zo seba zopár slov.
V piatok som definitívne dostal do rúk pracovnú zmluvu už podpísanú zamestnávateľom a chýba už len moje potvrdenie. Všetko to tak krásne a plynulo vychádzalo, už len to bývanie zabezpečiť. Budem aspoň istý čas žiť tu v Prahe, ktorej som sa z nejasných dôvodov dlhé roky vyhýbal. Hoci tá prvotná a najsilnejšia inšpirácia na odchod sem práve včera s konečnou platnosťou zanikla, aj tak to bol krok správnym smerom. Bol najvyšší čas niekam sa posunúť, rozvíriť tie stojaté vody svojho života, ktoré už dlhšiu dobu poriadne zapáchali.
Miešajú sa vo mne pocity zadosťučinenia, odhodlania, bezmocnosti a smútku. Obetoval som veľa, aby som sa dostal až sem. Vytrénoval som sa v trpezlivosti, ktorá zďaleka nebola mojou silnou stránkou. Začal som si veriť, tak skutočne vnútorne. Veril som aj iným, napriek logike a zdravému rozumu, ktorý ma pred slepou vierou vystríhal. Nešpripúšťal som si zlyhanie a s čistým svedomím si aj teraz dokážem povedať, že som spravil všetko (ba viac), čo bolo v mojich silách. A ani teraz po čerstvo zaočkovanej konskej dávke beznádeje sa nechcem vzdať.
Prvý krát v živote som si tak absolútne istý tým, čo chcem. Prvý krát v živote som odhodlaný ísť za svojim cieľom aj navzdory tomu, že základná esencia bezpodmienečne nutná pre konečný úspech sa mi pred očami vzďaľuje a buduje si okolo seba zdanlivo neprekonateľný obranný val, z ktorého na mňa strieľa jedovaté šípy. Schytal som už niekoľko zásahov a včera jeden smrteľný priamo do srdca. Ibaže moje odhodlanie je silnejšie ako ten jed na ostrom hrote.
Mám právo byť smutný a ranený. Mám právo stiahnuť sa na ústup, cítiť sa ukrivdený a nešťastný. Hádam, že mám dokonca morálne právo na zákernosti, ktoré by som mohol v rámci akejsi pomsty vykonať. Ja však nechcem upadať do sebaľútosti. Nemienim prekročiť tú tenučkú hranicu medzi láskou a nenávisťou a už teraz, necelých 24 hodín od toho smrteľného zásahu vstávam na rovné nohy.
Nie, nebudem nariekať nad svojim osudom a nebudem sa ani snažiť nasilu dobýjať pevnosti, v ktorých nie som vítaný. Chcem byť len sám sebou a ponúknuť to, čo som ponúkal aj doteraz. Verím, že časom to bude prijaté.
Ďakujem všetkým, ktorí mi na mojej ceste doteraz nezištne pomohli a možno o tom ani nevedia. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som naopak ja, či už nevedomky, z nejakej blbosti alebo z akéhokoľvek iného dôvodu ublížil. Nikdy, a v tom mám svedomie čisté, to nebolo z nejakej zákernosti alebo egoizmu.
Cesta pokračuje a zrejme bude ešte veľmi veľmi dlhá a náročná, ale ja idem ďalej. Cieľ nie je nejaké miesto alebo bod, v ktorom máme zastať. Cieľom je tá cesta, po ktorej kráčame a ktorá jedného dňa náhle skončí. Ja len chcem, aby som sa mohol v tom momente za seba spokojne obzrieť a nevidieť iba bezvýznamný prach a spálenisko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára